Zostáva zážitkom nesrovnateľnej hodnoty, že sme sa naučili vidieť veľké udalosti svetových dejín raz aj z perspektívy vylúčených, podozrievaných, tých, s ktorými je zle zaobchádzané, bezmocných, utláčaných a vysmievaných, skrátka z perspektívy trpiacich. Kiež by v tejto dobe nerozžrala srdce horkosť alebo závisť, aby sme novými očami spatřili veľké i malé, šťastie i nešťastie, silu i slabosť, aby sa náš pohľad na veľkosť, ľudskosť, právo a milosrdenstvo stal jasnejším, voľnejším, nepodplatiteľným; áno, aby sa osobné utrpenie stalo vhodnejším kľúčom, plodnejším princípom k rozjímavému a činnému sprístupneniu sveta než osobné šťastie. Teraz záleží na tom, aby táto perspektíva zdola nestránila tým, ktorí sú večne nespokojní, ale aby sme boli právom životu (1) vo všetkých jeho dimenziách na základe vyššej spokojnosti, ktorá je vlastne založená mimo „hore“ či „dole“, a tak mu pritakali.
(1) „byť práv“ životu, dnes už takmer vymiznuté slovné spojenie, vo význame spravodlivo dať, priznať životu, čo mu patrí, žiť plne spravodlivo v danej situácii, vnímavo a citlivo dostáť tomu, čo nás zaväzuje. (pozn. red.)
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/,
nedokončená skica k textu Zamyšlenie na prahu roku 1943,
napísaného k desiatemu výročiu uchopenia moci Hitlerom;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odevzdanie, Listy z väzenia. Kalich 2023)
