Stav svojej duše neviem definovať: jeden deň temnoty a roztržitosť, hoci vôľa chce milovať nášho Pána, a to, že ho nemilujem a nemôžem ho vidieť, mi spôsobuje veľkú bolesť. Potom nie som schopná zadržať slzy, pretože volám svojho Ježiša s opravdivou úzkosťou. Druhý deň sa naproti tomu môžem sústrediť vo viere, ale necítim nič, môžem iba rozjímať. Do týchto temnôt vstupuje trochu svetla, čo zvyšuje moje utrpenie. Vnímam aj svoju biedu a nestálosť, nenávidím samu seba a zdá sa mi, že ma nikto nemiluje, a to mi spôsobuje utrpenie, pretože nenachádzam pokoj a útěchu ani u Boha ani u ľudí. Vidím nesmiernu Božiu lásku a cítim sa neschopná ho milovať. …
Modlite sa za svoju hriešnicu. A keď Ježiš vo svojej svätej Obeti umiera vo vašich rukách, prosím ho, aby aj ja zomrela ľuďom a sama sebe, aby vo mne žil On.
(sv. Terezie z Los Andes, list otcovi Blanchovi, november 1919)
