Nachádzala som sa v nepriepustných temnotách, aniž by som tušila, odkiaľ vyhliadnuť lúč svetla. Mala som za to, že si za všetko môžem sama a že si nič iné nezaslúžim, a tak som neustále opakovala: Stvor mi čisté srdce, Bože, a obnov vo mne ducha vytrvalosti! V tomto mučivom stave, ktorý ani neviem kladne opísať, som nemala nikoho, o koho by som sa mohla oprieť. Boha už som nenachádzala, svetlo viery mi bolo tiež vzaté, nádej a vnímateľná láska boli preč. Všetkým tým temnotám a pokušením šiel v pätách strach, že sa pre svoju nedostatočnosť a malosť dočkám zrušenia kongregácie. Na to som hovorila: Pane, sama zo seba nemôžem vôbec nič. Ale aj keby som snáď mohla, nechcela by som, veď netúžim po ničom inom, než aby sa vo mne, nado mnou, okolo mňa … voluntas tua fiat. Má-li kongregácia mojím pričinením pokračovať, pospíš mi na pomoc, fiat. A ak mám svoje dielo opustiť a prísť k Tebe, s obavou, že spolu s mým životom zanikne i ono, fiat. Ak chceš, aby som ešte chvíľu žila a trýznená bezmocne prihlížala, ako sa hroutí, čo som vybudovala a čoho dosiahla … fiat. Áno, môj Bože! Stále budem opakovať, nech sa stane, čo Ty chceš … fiat. … Je-li to možné, odními od nás tento kalich.
(Mária Terézia Scrilli /1825–1889/, úryvok z autobiografie)
