Vzdialoval som sa, vzdialoval som sa od teba, môj Pane, čoraz viac, a môj život…, môj život začínal byť smrťou…, a predsa si ma aj v tomto stave smrti chránil… Dal si mi pocítiť hlboký smútok, bolestnú prázdnotu, smútok, ktorý som nikdy predtým necítil… Vracal sa mi každý večer, keď som osamel vo svojom byte…, držal ma nemého a skrúšeného počas takzvaných sviatkov… Dal si mi ten nejasný neklid zlého svedomia, ktoré síce spalo, ale dosiaľ nezomrelo. Nikdy som necítil taký smútok, takú bolesť, taký neklid ako vtedy. Môj Bože, to bol dar od teba… Vôbec som to netušil…! Aký si dobrý! Ako si ma chránil! Ako si ma v okamihu, keď som ani neveril, že existuješ, priviedol späť pod svoje krídla!
(Charles de Foucauld /1858–1916/, La Dernière Place)
