Ján od Kříža sám nevyhľadával svoje väznenie. Nesleduje utrpenie z pohodlia ako divák a neteoretizuje o nespravodlivosti sveta. Utrpenie nie je pocit, ktorý si človek občas dopraje, ale je to základná skúsenosť nášho života, ktorá nás každodenne navštevuje, nech sa nám to páči alebo nie. Nie je to utrpenie druhých, ale strádanie, ktoré prežíva na vlastnej koži. Nedarí sa mu držať si od utrpenia odstup. Utrpenie je miestom, z ktorého Ján píše.
Ten, kto prihlíža utrpeniu druhých, môže ešte zvážiť, či bude nasledovať výzvu brániť tomu, čo by nemalo byť. Ale rovnako dobre môže podľahnúť sklonu nechcieť sa vzdať obľúbených návykov, dobytého majetku či svojho priemerného každodenného života. Veriací človek sa môže podobne pohodlne zahniezdiť aj v modlitbe. Alebo môže filozofovať o nespravodlivostiach sveta alebo teologizovať o spravodlivosti Božej, a pritom celkom ľahostajne míňať to, čo si žiada jeho nasadenie. A nakoniec, keď toto všetko zvážime, môžeme sa rozhodnúť radšej si zachrániť vlastnú kožu a dať prednosť starosti o seba než o blahobyt druhého, nech už je v akýchkoľvek nesnážach.
(Terézia Benedikta od Kříža /1891–1942/, Veda kríža)
