Fra. Ján od sv. Bruna, OCD
Nauka o „temnej noci“1 ako etape zvlášť intenzívneho očisťovania, do ktorého človek vstupuje (alebo je Bohom uvádzaný) na svojej duchovnej púti, býva spájaná najmä so menom bosého karmelitána, mystického učiteľa, sv. Jána od Križa. A skutočne, sv. Ján má mimoriadnu zásluhu nielen v tom, že temnú noc do hĺbky duše prežil, ale aj v tom, že dokázal svoju skúsenosť vyjadriť a usporiadať do traktátov, v ktorých systematicky pojednáva o význame a mieste temnej noci v živote človeka.
Dominikán Ján Tauler2 nevytvoril svojim dielom syntézu podobnú tej, ktorú po sebe zanechal sv. Ján od Križa. Jistě je to dané i tým, že Tauler nikdy nesepsal jediný traktát, veškeré jeho dochované dielo číta asi 90 kázaní, zachytených jeho poslucháčmi, predovšetkým rehoľníkmi a rehoľnicami vo Štrasburgu a Kolíne nad Rýnom. Napriek tomu sa dá povedať, že temnota alebo celého obdobia „temnej noci“ je v spomenutých kázaniach témou pomerne hojne zastúpenou a považovanou – podobne ako u Jána od Križa – za mimoriadne dôležitú, dá sa dokonca povedať za prelomovú etapu na ceste k zjednoteniu s Bohom či „narodenie Boha v duši“.3 Sám Ján od Križa dielo svojho o dve storočia staršieho predchodcu čítal a nechal sa ním významne inšpirovať.
Pozrime sa najprv, aké miesto zaujíma „temná noc“ v celku Taulerovej nauky.
1. Boží zámer s človekom
V kázaní, ktoré je v edíciách uvádzané ako prvé, proslovenom na Boží hod vianočný, sa Tauler zmieňuje o trojím narodení Božieho Syna, ktoré v tento deň tiež slávime. Okrem rodenia „v božskej podstate a rozdielnosti Osôb“ a pozemského narodenia z Panny Márie pozná mystik ešte rodenie, ktoré „spočíva v tom, že sa Boh deň čo deň a hodinu čo hodinu vpravde duchovne rodí v každej dobrej duši milosťou a láskou.“4 Dá sa povedať, že táto myšlienka bude, aj keď niekedy vyjadrená inými slovami, ústredná vo väčšine Taulerových kázaní na najrôznejšie biblické texty, čítané počas liturgického roka, ktoré však vždy budú vyložené s poukazom na zjednotenie človeka s Bohom a Božie narodenie v človeku.
V desiatom kázaní takto parafrázuje Ježišova slova z velekněžskej modlitby: „Ať sú s nami jedno, ako my sme jedno, ja v tebe a ty vo mne, nie spojené, ným dokonale jedno; ať i oni sú jedno s nami, nie však prirodzenosťou, nýbrž milosťou.“5 Toto zrodenie skrze milosť pôsobí v človeku Duch svätý. Tauler kladie veľký dôraz na otvorenosť človeka, na jeho disponovanosť pre prijatie Ducha a narodenie Boha v duši. Predkladá v tomto ohľade na prvý pohľad až nehumánne požiadavky: človek musí usebrať a obrátiť všetky svoje sily, nižšie i vyššie, aby tak došlo k zjednoteniu všetkého rozptýlenia, musí hľadať vo všetkom iba Boha a nehľadať útěchu nikde inde než v Bohu. Ďalej je potrebné oslobodiť sa od akéhokoľvek lpienia a vlastníctva a dosiahnuť radikálnu pokoru, ktorá sa úplne otvára Bohu a očakáva všetko iba od Boha, bez nároku, že by človek mohol niečo dosiahnuť len vlastnými silami alebo vlastným pričinením.
V kázaní šestnástom, kde Tauler komentuje verše Jánovho evanjelia (16,7–15) a predovšetkým Kristov výrok: „Je pre vás dobre, že odchádzam. Keď neodojdem, Prímluvca k vám nepríde,“ vykladá tieto miesta v zmysle, že je nevyhnutné, aby sme prešli situáciami, kedy nám Kristus bude zdať ďaleko a budeme zažívať opustené, bezútešné, neschopné k akémukoľvek dobrému dielu a budeme neteční, chladní, ťažkopádni a zarmútení.6 Popis týchto bezútešných stavov a pocitov sa potom často opakuje, aj keď inými slovami, aj v rade ďalších kázaní. Človek v oných chvíľach nemá situáciu vo svojich rukách, modernými pojmami by sme mohli povedať, že môže zažívať stavy blízke až akémusi psychickému zhroucení, pretože Tauler varuje, že sa môže objaviť aj „nekontrolovateľný smútok“. Boh však má situáciu pevne vo svojich rukách, žiada len od človeka, aby sa nechal pretvárať, očisťovať, aby bol ochotný „znášať Boha“.7 Ak k tomu človek privolí, dôjde obdivuhodnej premene: mnohosť sa stane jednoduchosťou,8 utrpenie radosťou, rozrušenie pokojom a každá horkosť sa zmení na pravú sladkosť.
Nastínili sme teda cieľ, ktorý Boh túži človeka viesť (ku zjednoteniu so sebou samým, k jeho vlastnému narodení v nás), aj náročnú cestu, po ktorej sa k tomuto cieľu dochádza (cestu postupného očisťovania). A práve tejto ceste by sme sa šíršie venovali v nasledujúcom bode.
2. „Temná noc“ aktívna a pasívna
Je potrebné zdôrazniť, že Ján Tauler nepoužíva terminológiu svätého Jána od Križa a o aktívnej a pasívnej noci vo svojich kázaniach nehovorí. Napriek tomu sa zdá, že rozpoznáva akési dve základné etapy duchovného putovania. V jednej je aktívnym človek, ktorý hľadá Boha, v druhej Boh, ktorý hľadá človeka. Zvlášť patrné je to v kázaní tridsiatom siedmom, v ktorom Tauler podáva alegorický výklad evanjelijného podobenstva o žene, ktorá stratila jednu striebornú mincu (Lk 15,8a): „Ako prebieha toto hľadanie v človeku? Deje sa v ňom jednak spôsobom činným, jednak trpným. Činné hľadanie spočíva v tom, že človek hľadá; trpné potom v tom, že je hľadaný.“ Aktívne hľadanie potom prebieha jednak „vonkajšie“, čo spočíva predovšetkým v pestovaní cností, a jednak „vnútorné“; a toto vnútorné hľadanie spočíva v tom, že „človek vchádza do svojho vlastného základu, do samého nitra a tam hľadá Boha, ako nás sám o tom poučil, keď povedal: 'Kráľovstvo Božie je vo vás'. Kto chce nájsť toto kráľovstvo – a to je Boh s celým svojím bohatstvom a vo svojom vlastnom bytí a prirodzenosti – ten ho musí hľadať tam, kde je: v najvnútornejšom základe, kde je Boh duši ďaleko bližšie a vnútorné, než je ona sama sebe.“9
Na toto hľadanie, ktoré človek vníma ako hľadanie zo svojej strany, nadväzuje hľadanie z Božej strany: „Keď človek do takého domu vstúpi a hľadá tam Boha, obráti celý dom hore nohami. Načo Bôh hľadá zase jeho a obracia celý dom naruby ako ten, kto niečo hľadá: to odhodí sem, to zas tam, až najde, čo hľadá. Práve tak je to s týmto človekom: akonáhle vojde do toho domu a hľadá Boha v tom najvnútornejšom základe, tu prichádza Boh a sám hľadá človeka a celý dom obráti naruby.“10 Nutnosť tohto Božieho zásahu k tomu, aby sa niekto mohol stať naozaj Božím človekom – „vznešeným“, poukazuje jednak na nedostatočnosť ľudského nahlížania vecí, ktoré musí dostať akýsi Boží punc, a jednak na absolútnu prvohradosť pasívnej askezy pred aktívnou, čo je jeden z zásadných aspektov spirituality rýnsko-vlámskych mystikov.11 V tom istom 37. kázaní Tauler upozorňuje, že akonáhle „Boh vstúpi do tohto domu, do vnútorného základu, všetky spôsoby a formy, v ktorých sa Boh tak či onak predstavuje, sú človeku odňaté a všetko je nadobro prevŕtené, ako by človek nič z toho nikdy neprijal“. Tu jasne vidíme prvenstvo askézy, ktorú sme nazvali pasívna: „V takom prevŕtení, pokiaľ sa mu človek dokáže odovzdať, je doveden nevyslovne ďalej, než vo všetkých tých skutkoch, spôsoboch a zámeroch, ktoré kedy boli vymyslené a vynájdené.“ Ako bude toto „prevŕtenie a vymetanie domu“ prežívané dramaticky, záleží na dispozícii človeka. Tak vo svojom kázaní na Zjavenie Páně12 Tauler alegoricky vykladá význam darov, ktoré mágovia priniesli do Betlehema. Myrha, ktorá je horká, je dávaná človeku, keď sa odvracia od sveta a obracia sa k Bohu. Má zapudiť každé zalíbenie a zadostiučinění, ktoré človek nachádza v stvorení, pretože je potrebné vylúčiť každú „vlastnícku radosť“. Táto myrha musí byť horká tým viac, čím väčšie bolo (nezriadené) prilnutie k tvorom. Je to „horkosť prehorká“.
3. Tři období duchovního růstu a nutnosť temnej noci
Teraz sa ešte pokúsime vymeziť miesto „temnej noci“ v celkovom schéme duchovného rozvoja človeka, ktoré je možné v kázaniach zachytiť, a spolu s tým prehlbiť odpoveď na možnú námietku: prečo je toľko dôležité prejsť chvíľami či celým obdobím utrpenia, ktorého sa navyše nedostáva „za trest“ človeku vyslovene zkaženému a zlému, ale naopak obyčajne človeku smerujúcemu s rozhodnosťou za Bohom?
Tauler pochopiteľne popiera, že človek je vo svojom základe dobrý. Dôležité však je práve chápanie tohto základu. Je to akési „miesto“ v človeku, to najvyššie a najvznesenejšie, čo v človeku je, kde je človek najviac sám sebou a kde sa tiež nachádza Boží obraz,13 ktorý je do nás vložený. V kázaní na verš z Izaiáša: „Povstaň, Jeruzaléme, a rozjasni sa!“ (60,1) hovorí Ján Tauler: „Boh si nepraje a nepotrebuje nič iné na celom svete než jedinú vec... nájsť vznešený základ človeka slobodný a dobre pripravený, aby v ňom mohol uskutočniť svoje ušľachtilé a božské dielo.“14 Keď sa toto dielo uskutoční, vychádza z tohto základu svetlo a energia i do ostatných, nižších častí človeka. V tomto smysle potom Tauler zrejme voľne cituje výrok mistra Eckharta na rádovej kapitule: „Svetlo Ježiša Krista žiari v našom vnútri jasnejšie, než môžu žiariť všetky slnka na nebi; žiari z časti vnútornej do časti vonkajšej, nie z vonku dovnútra.“15
Tauler si je však vedomý, že len málokto žije v súčasnom stave ľudskej prirodzenosti životom prameniacim z tohto svojho najhlbšieho základu a teda z Boha. Mnoho ľudí si vytvorilo „falošný základ“, akési iba psychologické ja, z ktorého potom vychádzajú všetky ich postoje a spôsoby konania. Hlavným znakom takého života je duch privlastňovania, ktorý chce všetko pre seba, všetky veci vzťahuje k sebe, a nie k Bohu, vo všetkom hľadá v posledku seba, a nie Boha. Ďalšími znakmi života na tejto viac vonkajšej ľudskej rovine je „zákonictvo a farizejstvo“, na ktorom človek lpí a nechce sa ho vzdať. „Zákonníkmi sa rozumie ľudia racionálni, ktorí prekrúcajú všetko podľa svojho rozumovania a zmyslovosti; vnímajú skrze zmysly a všetko podsúvajú rozumu ako spôsobu k pochopeniu veľkých vecí; v tomto jednaní nachádzajú svoju slávu a vyslovujú veľké slová, ale v základe, odkiaľ by pravda mala prameniť, zostávajú prázdni a zanedbaní.“ (...) „Farizeovia sú oni zbožní ľudia, ktorí sa pokladajú za dobré, majú úctu k sebe samým, sú neústupní vo svojich predsavzatiach a cvičeniach, svoje zvyky kladú nad všetko ostatné a chcú pre to byť ctení a vo svojom základe kárajú všetkých, ktorí nejednajú tak ako oni.“
Ako bolo povedané, Boh túži po vyliečení človeka, po jeho oslobodení od jeho zaujatí sebou samým. „Temná noc“ je prostriedok, ktorý Boh s nesmiernou láskou používa, aby sa toto dielo zbožštenia, narodenia Boha v človeku, mohlo uskutočniť. Je nutná, pretože falošný základ je často veľmi subtilný a skrytý, takže ho človek nedokáže rozpoznať, a aj keď ho poznáva, nie je ho svojou aktivitou a askézou schopný zcela – a snáď je možné povedať, že ani nie z väčšej časti – odstrániť. Temná noc je teda jednou z etáp duchovného putovania.
Ján Tauler člení duchovný život podľa klasického schémy: začiatočník – pokročilý – dokonalý, pričom prechod medzi týmito stupňami predstavujú dva procesy premény: od nepodobnosti k podobnosti a od podobnosti k jednote. K vykresleniu tejto skutočnosti pripodobňovanie používa obraz dreva, ktoré je prostupované ohňom, až sa s ním nakoniec stáva jedinou vecou.16 Než sa tak však stane, „prirodzenosť musí vytrpieť mnoho smrť“. „Na tomto putovaní je mnoho divokých ciest, pustých a neznámych, po ktorých Boh vedie človeka, priťahuje ho a učí umierať. Ó deti, aký vznešený, plodný a podivuhodné krásny život rastie z tohto umierania!“
Ešte predtým než človek vstúpi do zmienenej umierania, potom čo sa ho Boh začne dotýkať a viesť ho k sebe, zažíva človek veľkú radosť, avšak radosť často príliš vonkajšiu, ktorú navyše užíva akosi nemierne. „Nech si nabere toľko božského nápoja a plnými dúškami pije, až bude docela opitý a tak plný Boha, že samým blahem a plnosťou zabudne sám na seba. Pripadne mu potom, že dokáže divy, že by nezranený prešiel ohňom, vodou, skrze tisíc mečov by prenikol..., a nebojí sa smrti, radosti ani bolesti. To preto, že je opitý; hovorí sa tomu ‚jásot‘ – jubilieren. Takí ľudia chvíľu kričia, chvíľu sa smejú, chvíľu zase spievajú...”
Tu však končí prvá etapa a začína druhá, čas noci. „Keď náš milovaný Pán vidí, že na seba chcú ľudia naložiť príliš mnoho,... zakročí ako dobrý hospodár, ktorý má v sklípku spoustu znamenitého vína, a len čo si ľahne a zasne, prikradnú sa jeho deti a tým vínom sa nadobro opijú. Keď potom vstane a uvidí, čo sa stalo, popadne poriadny prút a tak im našlehá, že budú presne tak smutné, ako boli predtým veselé, a podá im toľko vody, že budú triezve presne tak, ako boli predtým opité.17
Táto tvrdá Božia výchova však nie je samoúčelná. „On je takto vylákal a vysvobodil z nich samých a zo zajatia trpiacich tvorov, lenže oni tým až príliš zdivočeli, a tak ich chce teraz priviesť k sebe triezve. Oni sa potom pekne upokojí a zklidní a vidia, kto sú a čo zmôžu, pretože prišli k sebe. Tí, ktorých predtým nikto nedokázal spoutať, ktorí chceli stále viac, než im kto mohol dať, ktorí chceli viac vytrpieť a viac vykonať, tí sú teraz takto umiernení.“18 Uvedená citácia už predznamenáva, čo je najdôležitejšia podmienka, ktorá umožní príchod Ducha svätého a Božie narodenie v nás. Je ňou pokora. Cnosť, ktorá sa vo všetkých Taulerových kázaniach neustále vracia. Podľa pokory či pýchy sa pozná pravý Boží priateľ od falošného, pravoverný od heretika.19 Táto pokora však nevychádza iba z racionálnej úvahy človeka o vlastnej schopnosti či neschopnosti vykonať to či ono. Je to postoj naprostého odovzdania sa do Božích rúk, v pravde o sebe samom. Všetky noci smerujú k tomuto vzdaniu sa Bohu, ktorého je človek schopný vtedy, keď je svlečen zo svojej porušenej prirodzenosti, ktorá hľadá predovšetkým seba (aj keď maskovane a rafinovane), keď na miesto falošného psychologického ja nastupuje pravé ja, ktoré bolo ukryté v dosiaľ neobjavenom základe.
Za príklad pokorného človeka Tauler dáva svätého Jána Krtiteľa, ktorý na dotazy poslov od židov a farizejov: „Si Eliáš?...“ (srv. Ján 1,19–27) odpovedá: „Nie som“.20 „Téměř nikto nechce vysloviť ‚Nie som, ja nie som nič,‘“ – v zjavnom zmysle: ja nie som ten dôležitý, nie som ten, ktorý chce stáť v popredí. Všetci chcú byť ‚niečo‘. Keď ale niekto z celého milujúceho srdca dokáže povedať: „ja nie som“, pramení zo základu toho človeka večné „Ja som.“ Tento zdánlivý paradox poukazuje na fakt, že keď sa človek dokáže vzdať sebepotvrzovania zo svojej strany, rodí sa v ňom pravé bytie, bytie Boha prítomného vo vnútri nás.
Pretože je náš duchovný vzostup predovšetkým zostupom do propasti našej vlastnej chudoby, vyplýva z toho i ďalší zdánlivý protiklad: samotné prekážky na našej ceste – pády, nevernosti, neschopnosť plne sa odovzdať, nemožnosť vykoreniť všetko zlé v nás, sa môžu a majú stať prostriedkom, ktorý nás uvedie hlbšie do propasti našej chudoby a otvorí nás perspektíve Božieho milosrdenstva. „Keď je pole vyplené, zostane často v hĺbke koreň onoho pleveľa, ale nikto si ho nevšimne..., keď má potom dobré semeno vyrást, vyrastie aj plevel... Preto sa pokořte a s trpezlivosťou hľaďte na plevel vo vás a jednej tak, aby sa on stal vaším očistcom.“21
Ešte ďalej ide Tauler v náuke o prekážkach, ktoré nás v posledku privádzajú k Bohu, v kázaní proslovenom v deň, kedy sa slávila pripomienka zjevenia arcidoula Michala na hore Gargano.22 Podľa neho okrem toho, že má každý človek svojho dobrého anjela, ktorý ho ochraňuje, má tiež svojho zlého anjela, ktorý mu neustále strojí prekážky a podnecúva ho ku zlému, tak ako dobrý anjel k dobrému. Keby však človek bol múdry a svedomitý, odpor a skúšky zo strany diabla by pre neho boli omnoho prospešnejšie než všetko, čo prichádza od dobrého anjela. Lebo pokiaľ nie je boj, nebude ani víťazstvo.23 Táto náuka sa môže zdať trochu prehnaná, ale v posledku ukazuje na Taulerov optimizmus a vieru v konečné víťazstvo dobra. Túži pravdepodobne zbaviť svojich poslucháčov prehnaného strachu zo Zlého. Ten je predsa podriadený Bohu a nemá moc zvítěziť (definitívne) nad tým, kto kráča v sile Božej. Naopak, svojou činnosťou v posledku napomáha výstupu človeka k Bohu, čím vlastne zosmiešňuje sám seba. I vo vzťahu k zlému duchu platí: „všetko napomáha k dobrému tým, ktorí milujú Boha“ (Rím 8,28).
Keď človek prejde všetkými skúškami, utrpením a temnotou, ktoré ho očisťujú, a noří sa v hlboké pokore do svojho základu, zažíva v sebe cosi z božského zrodenia a stáva sa vznešeným človekom. Taký človek „prijíma svedectvo o svetle“ (srv. Ján 1,7) v nižších i vyšších silách. Tak v rozume „v tom vnútornom stvorenom svetle vidí a chápe to, čo je božské“. Z Taulerovho textu sa dokonca zdá, že človek už do určitej miery vstupuje do perspektívy života budúceho veku. „Kto by sem prenikol (totiž do vnútorného základu), našiel by vpravde Boha a sám seba by shledal naprosto a jednoducho v Bohu; pretože odtiaľ sa Boh nikdy nevzdiaľuje... Tento základ – ak si ho človek bedlivo hľadí – vyžaruje do síl, ktoré sú pod ním, a ako nižšie tak vyššie sily ťahá a ženie späť k ich pôvodu a začiatku, pokiaľ je človek voči tomu bdelý, zostáva pri sebe a naslúcha láskyplnému hlasu, ktorý volá na púšti v tomto základe a všetko do neho stále viac privádza.“
Myslím, že posledné riadky nám dali nahliadnuť, ako si Ján Tauler predstavuje ideál kontemplatívneho človeka. Nie je to človek, ktorý má mimoriadne zážitky a zjavovania – tie Ján Tauler naopak skôr odmieta – ani nejde o človeka, ktorý nutne žije v samote – hoci význam rehoľného života je v jeho kázaniach opakovane vyzdvihovaný – ale ide o človeka, ktorý bol uvedený do najhlbšej sféry svojho bytia, kde najjasnejšie žiari Boží obraz, ku ktorému sme boli Bohom učinení, a takto ukryt vo svojom základe odtud nahliada – kontemplatívnym pohľadom – aj všetky „prosté a obyčajné“ veci tohto sveta.
4. Nesplniteľný a nikdy nekončiaci úkol
Človek, ktorý dosiahne „stavu dokonalosti“ – čo nemôže nastať skôr, než mu Pán povie podobne ako chromému u rybníka Bethezda: „Vstaň,“ (srv. Ján 5,8) – sa stáva skutočným „majstrom života“.24 Zažíva bytostný pokoj a slobodu, ktoré sú veľmi rozdielne od pokoja a slobody tých, ktorí „veria, že sa oslobodia sami, a pretrhávajú putá skôr, než je čas.“ Majstri života sú then, ktorých kázania a zvestovanie Boha vychádza zo skúsenosti, a je preto prospešné a plodné.
Na začiatku článku sme sa zmienili o rozhodujúcej úlohe Ducha svätého na ceste zbožštenia. Duch svätý pôsobí božské zrodenie v človeku. Bolo povedané, že človek sa na jeho príchod musí riadne pripraviť. Príprava, spočívajúca v askéze činné a trpné, však presahuje možnosti človeka. Preto Tauler hovorí v kázaní proslovenom o Letniciach: „Tam, kde má byť prijatý Duch svätý, musí on sám pripraviť miesto, vytvoriť tu prostredníctvom seba samého vlastnú receptivitu a tiež tu sám seba prijať.“25 Tento na prvý pohľad opäť zvláštny výrok chce snáď povedať zhruba toto: aj vo fáze, ktorú my vnímame ako „aktívnu“, ako fázu našej činnosti a úsilia, je hlavným konajúcim sám Boh. On je hlavným konajúcim i vtedy, keď sa nachádzame v „noci“ a Božiu prítomnosť si neuvedomujeme. Čas „Letníc nášho života“ je potom časom, kedy si plnejšie, zjavnejšie a hlbšie uvdomíme Božiu prítomnosť a dokážeme sa z nej radovať a žiť.
Pretože však proces zjednotenia nemôže byť tu na zemi nikdy ukončený, i pre „dokonalé“ je tu stála možnosť (a nutnosť) rásť a zmenšovať sa. Zmenšovať sa vo svojich iba ľudských plánoch a náhľadoch a rásť v bytí Božím dieťaťom. Dovolím si tento článok ukončiť slovami, ktorými Ján Tauler končí mnoho svojich kázaní: „Ať se na nás toto vše vyplní. K tomu nám pomáhej Bůh. Amen.“
