Silvana Egidi
Dňa 21. marca 1993 bola v Ríme svatořečená bosá karmelitka z Chile – Terézia od Ježiša. V nasledujúcom článku ju bližšie predstavujeme.
Svätá Terézia z Los Andes sa narodila v Santiagu de Chile 13. júla roku 1900 ako piata zo siedmich detí Miguela Fernándeza Jaraquemady a Lucie Armstrongovej Solarovej. Pokrstená bola 15. júla vo farnosti svätej Anny; dostala meno Juana Enriqueta Josefina de los Sagrados Corazones (Jana Jindřiška Josefina od Nejsvätejších sŕdc), ale vždy jej hovorili Juanita.
Jej rodina bola veľmi známa a bohatá. „Ježiš nechcel, abych sa narodila chudobná ako On. Narodila som sa uprostred bohatstva, všetkými hýčkaná“ (denník). Odmalička bola milovaná, zvlášť dedkom Eulogiem Solarem, ktorý vlastnil rozľahlý majetok v Chacabuco. Tam trávila Juanita so svojou mladšou sestrou Rebekou veľa času obklopená srdcom dedka, od ktorého dostávala všetko s „objatím a bozky“; oboch rýchlo naučil jazdiť na koni.
V roku 1907 však dedko zomrel a to bolo pre Juanitu veľkou bolesťou. Od útleho detstva tíhla k zbožnosti a často sa vypytovala maminky alebo kňazov, ktorí navštevovali Chacabuco, aniž by sa unavila počúvaním rozhovorov o Bohu, pomáhala pripravovať misie a sprevádzala kňazov pri návštevách chorých. Bývala všade, kde sa hovorilo o Bohu, aj keď nerozumela mnohému z toho, čo počula. Jej úcta k Panne Márii bola jemná a oddaná a čoskoro prerástla v intímnu dôveru. „Víceméně od sedmi let se v mé duši zrodila obrovská úcta k Nejsvětější Panně. Vyprávěla jsem jí všechno, co se mi přihodilo a ona mi odpovídala … S Ludvíkem jsem se modlívala růženec…“
Vo svojich spisoch Juanita často hovorí o Panne Márii; mnoho udalostí z jejho života je osvetlených Mariinou prítomnosťou, zvlášť v tajomstve Nepoškrvneného Počatia: po štyri roky v tento deň prežívala kritické obdobie svojho zdravia. Už ako maličká sa zúčastňovala s matkou na svätej omši a nemohla pochopiť, prečo nemôže prijímať Ježiša. Hovorili jej, že nie je pripravená a nemá dostatočný vek. Ale jej túžba rastla. 22. októbra 1909 prijala v školnej kaplnke sviatosť birmovania; vtedy jej matka prisľúbila, že bude môcť prijať prvé sväté prijímanie, a ona sa na ne po celý rok s veľkou starostlivosťou pripravovala.
„Deň bez mrakov“ nakoniec 11. septembra 1910 prišiel a Juanita prvýkrát okusila Ježiša: „… nezabudnuteľný deň celého života … To, čo v Ježišovi vstúpilo do mojej duše, nemožno opísať. Tisíckrát som Ho prosila, aby ma prijal, a prvýkrát som počula hlas: – Má dcero, daj mi svoje srdce, pretože ho chcem urobiť svojím chrámom. – Prosila som Ho o milosť pre všetkých. Cítila som, že Panna Mária je mi nablízku. Prvýkrát som cítila rozkošný mier.“ Láskyplná intimita s eucharistickým Ježišom pokračuje s prehlbujúcou sa intenzitou skúsenosti: „Denne som prijímala a dlho som sa rozprávala s Ježišom…“ „Od tohto dňa“ – píše vo svojom Deníku – „mňa země nepřitahovala…“
V kolegiu
V siedmich rokoch vstúpila Juanita podľa matkinho priania do kolegia Tereziánok v Santiagu, ale zostala tam iba mesiac: táto škola sa jej nepáčila a nezanechala v nej dobré spomienky. Potom musí navštevovať kolegium sestier Nejsvätejšieho Srdca v Alamedě, od roku 1907 do roku 1915 ako žiačka a v rokoch 1915–1918 ako chovanka.
Tou sa stáva len veľmi neochotne: citlivá a vášnivá Juanita potrebovala mať možnosť slobodne rozvíjať svoje city v srdečnom prostredí a prejavovať navonok svoju zhovorčivosť. To sa mohlo diať len v rodine, kde všetkých počas láska. Avšak kolegium so svojím poriadkom, rozvrhmi a disciplinou, s ohraničením slobody, bolo pre ňu nudné a málo príťažlivé. Z jej riadkov cítime smútenie a utrpenie. Raz si posteskla: „Spálila by som internát na popol.“
S nostalgiou a láskou myslí na rodinu, zdá sa však, že dozrieva k inej ceste, ktorú jej pripravuje Boh: „Ale Boží hlas stále viacej vyžaduje a ja musím nasledovať Ježiša až na koniec sveta, bude-li to chcieť. On sám vyplňuje moju myseľ a všetko mimo Neho je tieň, utrpenie a prázdnota.“ Božia zalíbenosť ju vedie s postupom času a milosť jej otvára nové horizonty. To v nej rodí potrebu odstrániť každý nedostatok, nevernosť a sklony, ktoré stojí duši v ceste.
Juanita poznáva a ukazuje svoje nedostatky. Ješitnosť: „Kedy som prestala byť malá, hovorili mi, že som bola milejšia než moji súrodenci. Prijímala som to so zadostiučiním… Len Boh vie, koľko ma stojí potlačiť túto pýchu alebo ješitnosť, ktorá ma ovládla, keď som povyrástla.“ Hnev: „Môj charakter bol bázeň; od prirodzenosti veľmi citlivý … stával sa hnevovým, pretože sa ma zmocňovalo divoké vztek než… Bola som hrozná… Poslušnosť ma stála veľa…“ Táto hnevivosť sa občas prejavila akosi „hlučne“, ale sama potom píše: „Verím, že som tejto viny dokonale litovala, pretože som plakala neviem koľkokrát…“
Bola-li léta strávená v kolegiu Nejsv. Srdce užitočná k jej výchove, podobne tomu bolo s nájdením povolania. Prátelstvo s matkou Izquierdou a matkou Ríos je zušlechtila.
Juanita mala veľmi rada šport: tenis, plávanie, všetky závody na rýchlosť, ale predovšetkým jazdu na koni. Bola naozaj zdatná, a keď popisuje svoje jazdenie, cíti veľkú radosť a potešenie, aké jej spôsobovalo. Stačí krátka citácia: „Mnoho som cestovala a jazdila na koni a fascinovalo ma chodiť po horách … Hovorili mi, že som pravá amazonka.”
Mala veľmi rada prírodu, kde vyhľadávala každý odtieň a nadšene ho vychutnávala. I keď sa v kolegiu vážne venovala štúdiu, predsa neopomínala apoštolské úsilie, pokiaľ jej to dovoľovali jej možnosti. Mala rada chudobných, pomáhala tomu, kto bol v núdzi, počúvala ich a dodávala im hmotnú i duchovnú útěchu, bola výbornou katechetkou a spolupracovníčkou kňazov. Pripomeňme Juanita, veľmi chudobného chlapca, ktorému vždy pomáhala. „Je tak vzácne dávať,” hovorila.
Počiatky povolania
Keď v auguste 1918 natrvalo opúšťa kolegium, vie, že príde skúška iného odpútania. To, ako dúfa, čoskoro nastane po jej vstupe do Karmelu. Vracia sa domov a preberá starostlivosť o dom, lebo jej sestra sa pred časom vydala. Obáva sa, že nový spôsob života jej bude trochu prekážať v rytme, ktorý si stanovila pre svoj duchovný život, ale s radosťou zisťuje, že jej život v rodine nebráni modliť sa a myslieť na Ježiša.
Bola dievčaťom šťastného charakteru: otvorená priateľstvu a radosti, prežívajúca krásy prírody a umenia. V jej pohľade na svet sa v rovnováhe prepájali zdravá sloboda a jemná zdržanlivosť. Slová, ktoré čítame v Deníku a v dopisoch, sú plné tejto múdrosti. Tá je v hlbokosti jej bytosti, kde pracuje Božia milosť. V roku 1914, keď Ježišov hlas je veľmi silný a presviedčajúci, je zranená veľkou vroucnosťou a cíti novú potrebu a túžbu po cite. „Náš Pán mi povedal a dal pochopiť, ako býval vo svätostánku sám a opustený. Povedal mi, aby som mu robila spoločnosť. Dal mi teda povolanie, potom mi povedal, že chce moje srdce pre seba a aby som sa stala karmelitkou. V tej dobe som nežila sama v sebe, ale žil vo mne Ježiš…”
13. júla 1915 dovŕšila pätnásť rokov. „Ježiš prevzal vedenie na loďke a zatiahol ju do ústrania zo spoločnosti iných lodí; bola som spojená len s Ním… a uväznil ma v Sebe. Pre Neho opúšťam všetko, aby som sa išla skryť za mriežky Karmelu … aké šťastie, aká radosť! Je to nebo na zemi.” Iný zápis v denníku: „Dnes, 8. decembra 1915, vo svojich pätnástich rokoch, som urobila sľub neprijať iného ženicha okrem môjho Pána Ježiša Krista, ktorého milujem z celého srdca a jemuž chcem slúžiť až do posledného okamžiku svojho života.”
S matkou Ríos, riaditeľkou kolegia, hovorila o svojom povolaní do Karmelu a tá jej dala radu, aby čítala sv. Teréziu z Avily a Teréziu od Dieťaťa Ježiša. U malej Terézie Juanita zistí: „Povedala som jej, že to, čo som prečítala, mi rôznymi oklikami prinieslo užitočnosť, pretože jej duša sa v niečom podobá mojej. A pretože ja, rovnako ako ona, som dostala od Nášho Pána mnoho dobrodiní, za ktoré platím tak zle.”
Jestliľ sa Terézia od Dieťaťa Ježiša naučila detinskej, bezpodmienečnej dôvere v Božiu lásku, iná karmelitánska postava – Alžbeta od Nejsvätejšej Trojice – jej odovzdala vábivú kontemplatívnu hĺbku: „Čítam Alžbetu od Nejsvätejšej Trojice. Okúzlila ma. Jej duša sa veľmi podobá mojej; i keď ona bola svätá. Budem ju napodobňovať a stanem sa svätou. Chcem žiť s Ježišom v hĺbke svojej duše. Chcem žiť život z neba – ako hovorí Alžbeta – a stávat se chválou slávy.”
Následná četba Cesty dokonalosti, hlavného diela tereziánskej pedagogiky, ju nadchla, pretože jej otvorila široké horizonty života modlitby a priateľstva s Bohom. „Od tej doby som pochopila, že Karmel je kúsok neba a že na túto horu ma volal Pán“ (dopis).
V Los Andes je klášter karmelitek. 5. septembra 1917 Juanita píše prvý list prevorke, matke Angelice. S jednoduchosťou hovorí o svojej túžbe, prečo cíti, že ju Pán volá do Karmelu; hovorí o ťažkostiach so zdravím. Dobre pozná ideál karmelitky: „trpieť, milovať a modliť sa… a v tom nachádzam celý svoj ideál. Môj Ježiš ma naučil týmto trom veciam, keď som prestala byť dieťaťom.” V septembri 1918 dostáva najkrajšiu správu: jej prosba o vstup do Karmelu bola prijatá.
11. januára 1919 podniká so svojou matkou, bez vedomia ostatných príbuzných, návštevu Los Andes. Keď videla, aký je Karmel chudobný a mníšky sú napriek tomu tak plné ľudskosti, radosti, ducha modlitby, pochopila, že tento klášter bude jej kúskom neba na zemi. Povedať rodine o svojom povolaní a rozhodnutí vstúpiť do Karmelu nie je záležitosť bez utrpenia a nesnáš. Prvou osobou, ktorá zdieľa jej tajomstvo, je jej sestra Rebeka; 25. marca 1919 píše vrelý list otcovi o svojom povolaní a prosí ho o súhlas: ten je jej nakoniec daný.
Nelibosti jej príbuzných sú však veľké. Juanita píše 25. apríla: „Celé toto obdobie je hrozné, pretože kamkoľvek zameriam svoj pohľad, nevidím nič, iba slzy. Napriek tomu vo svojom vnútri cítim rozhodnosť a odvahu, ktorú nemôžem opísať. Boh robí moje srdce necitlivým k týmto slzám, keď sa nachádzam v ich prítomnosti, ale hneď, ako som sama, cítim, že moja duša praská bolesťou a rozpúta sa vo mne strašný zápas.”
V Karmelu
7. mája 1919 ju Pán prichádza „uniesť”: vstupuje do Karmelu. Deň nato píše v liste rodičom o svojom šťastí, vďačnosti za ich obetu aj všetku lásku. Do obláčky udržuje kontakt s rodičmi a priateľmi; všetkými listami presvitá plnosť duchovného života, ktorá budí úžas. Je akoby pohroužená do kontemplacie Božích vecí a celá ovládaná Božou láskou.
„Ako úžasné! Aké šťastie, maminko, keď sa nachádzame ponorení do nesmierneho oceánu Lásky. Ako sa cítim šťastná s Tým, ktorý je živý. On ma zmenil. On odhalil závoj, ktorý Ho skrýval. To, čo vo mne stále viac roznietenia lásku k môjmu povolaniu, je, že sa mi karmelitánsky život javí podobný životu Panny Márie, ktorá sa len modlila, trpela a milovala. A to všetko v tichu.”
Nechýbajú dni očistenia, hlbokých temnôt, ale všetko ju pripravuje k intenzívnejšej skúsenosti, vyššej kontemplacii. Rozňahuje sa v nej túžba po náhrade, zmierení, účasti na vykupiteľskej bolesti, podľa chápania cirkvi.
Karmelitánsky život sa jej odhaľuje v celej svojej kráse a apoštolskej plodnosti; modlitba ju vedie k zakúšaniu Boha a k neustálej prímluve za cirkev. Tak sa stáva malou učiteľkou pre všetkých, s ktorými je v písomnom spojení. „Som šťastná, ba najšťastnejší tvor na svete. Začínam život neba, trvalej lásky… Nemáme inú túžbu než osláviť Boha plnením Jeho Božskej vôle v každom okamihu. Žijeme stále veľmi radostne. Boh je nekonečná radosť.”
14. októbra 1919 oblieka karmelitánsky hábit a prijíma meno sestry Terézie od Ježiša, svätice z Avily. Neskôr, keď sa jej vlastné meno stane známe na základe povesti o cnostiach a svätosti jej života, bude nazývaná Terézia z Los Andes.
Po obláčke prežíva svoje dni v práci, stále pripravená k bratskej službe, vyrovnaným a aktívnym životom v komunite. Z jej srdca zamilovaného do Krista vyžaruje jej krása, kúzlo jej lásky, príťažlivosť intimity jej priateľstva: rozvinula sa zvláštnym spôsobom vo svojom zmysle pre cirkev a strávila dlhé hodiny pred svätostánkom.
Zdá sa, že Juanita mala od detstva predtuchu, že zomrie veľmi mladá. V marci 1920 – doba pôstna začala 18. februára – oznamuje sestra Terézia otcovi Avertanovi, spovedníkovi, že počas mesiaca zomrie, a prosí ho, aby mohla zosilniť svoje pokánia.
Prvého apríla, na Zelený štvrtok, zostáva sestra Terézia v chóre veľmi dlho po skončení spoločných modlitieb; na Veľký piatok večer si novicmistrína všimne, keď vidí jej rozpálenú tvár, že má vysokú horúčku. Je privolaný lekár, ale proti prudkému tyfu, ktorý ju postihol, žiadny liek nezabíra.
V pondelok 5. apríla jej kňaz na jej vlastnú žiadosť udelí svätené pomazanie; v utorok 6. apríla v jednom zo svetlých okamihov pronáša s pohnutím slová profesie (sľubov) a stáva sa „oficiálne“ Kristovou nevestou. 7. apríla prijíma naposledy sväté prijímanie. Nasledujú dni veľkého utrpenia: v pondelok 12. apríla 1920 o 19.15 hod. Terézia sladko umiera. Má devätnásť rokov a deväť mesiacov a jedenásť mesiacov je karmelitkou.
Táto ruža sa rozvinula do celej žiary a nádheru svojej krásy snáď preto, aby mohla ľahšie šíriť svoju vôňu v Cirkev. 14. apríla je slávená pohrebná sv. omša za veľkej účasti kňazov už s túžbou po svatořečení sestry Terézie, ktorá žila a obetovala sa v skrytosti.
Časopisy v Santiagu, čo je v prípade klauzurovanej mníšky dosť nezvyklé, hovoria o jej smrti a cnostiach.
V roku 1947 začal proces blahorečenia a 22. marca 1986 promulgoval Svätý otec Ján Pavol II. dekrét o heroických cnostiach; 3. apríla 1987 pristupuje k jej blahorečeniu v Santiagu de Chile.
Následkom uznania istého uzdravenia vyprošeného a obdrženého na prímluvu blahoslavenej Terézie sa cirkev dňa 21. marca 1993 v majestáte svätopeterskej baziliky radovala z oslavy tejto svojej dcéry, ktorá v sebe nashromáždila toľko prirodzených darov a milostí a ktorá môže ponúknuť všetkým kresťanom, a zvlášť dnešným mladým, vzor k obdivu a nasledovaniu, podľa jej posolstva: „Boh je nekonečná radosť. Iba v ňom budete plne šťastní.”
(Z časopisu Il Messaggero del S. Bambino Gesú di Praga 3/1993
preložil Vojtěch od sv. Hedviky OCD)
