Od zážitku bombardovania v našej ulici počas vojny som sa často snažil byť nablízku Bohu a utekal sa k Nemu ako do krytu, ako to hovorí jedna mešná antifóna. Pracoval som v konštrukcii. Nemci ťahali mladých technikov z rôznych oddelení do výroby. Tam šlo o život … keď sa do súčiastky trochu viac kleplo kladivom, mal človek na krku sabotáž. Robil som to štyri mesiace a dospel som k záveru, že ak nepriletia Angličania a nerozbíjajú Škodovku, je so mnou koniec. Špehovia výrobu sledovali a udávali. Každý deň chodilo gestapo a niekoho odviedlo. Mával som len dennú smenu, ale výroba išla aj v noci. Raz ráno som mal také vnútorné naliehanie: „Dnes choď na popoludňajšiu smenu!“ Tak som šiel – a o desiatej hodine dopoludnia Angličania zrovnali delostreleckú batériu na hromadu tehál…
(P. Benedikt Holota OFM /* 1922/, Neplánovaných desať besied)
