Smrť, ktorá je drásajúcim okamihom, okamihom roztrhnutia ľudskej podstaty, sa môže v perspektíve plynúceho času ničméně projasniť a prejaviť ako bod najvyššej zralosti ľudského života. Môže ju sprevádzať pocit, že sme dospeli do zrelosti, že náš osud je skutočne naplnený, že prinášame Bohu v obetu završený život, ktorý nám – bude-li on chcieť – otvorí bránu do jeho večnosti.
(Olivier Lacombe /1904–2001/, Existence de ľhomme)