Pre nádej pevnej viery,
ktorá z neba zostúpi,
i únava z ťažkých skúšok
zdá sa náhle ľahšia byť.
Predsa neustála túžba
čo najviac sa priblížiť
ženíchovi, v ňomž je radosť,
žalom sprevádza ten cit.
Preto vzdychy, modlitbami,
prosbami a úzkosťou,
vrelou slzou, nariekaním
k nemu len sa obracia,
aby ich svojou prítomnosťou
čo najskôr obdaril.
Kiež tá radosť, jedni pravia,
v našom žití nájde cieľ.
Iní pravia: Pošli, Pane,
toho, ktorého si prisľúbil.
Roztrhni nebo, iní prosia,
nech na teba smieme hľadieť,
keď k nám dolu zostupuješ,
naše náreky utiši.
Rosu nebeskú daj zemi,
lebo zem túži piť.
Kiež nám zem otvorená
miesto trnavých kríkov
kvety krásneho pôvabu vydá
a spočinie sama v nich.
Šťastný bude, ďalší praví,
komu dané v čase žiť,
keď i na samého Boha
zrakom svojim smie hľadieť,
dotknúť sa ho vlastnou rukou,
po všetkých cestách chodiť s ním,
z jeho tajomstiev sa tešiť,
ktoré sú sveta bohatstvom.
(Ján od Križa, Pätá romanca, preklad Gustav Francl)
