Keď sa ľudia dovolávajú požehnania, nemala by byť ako predpoklad pre jeho udelenie stanovená vyčerpávajúca morálna analýza. Nemala by sa od nich vyžadovať nejaká predchádzajúca morálna dokonalosť. Je to Boh, kto žehná. Na prvých stránkach Biblie ide o neustále opakovanie požehnania. Boh žehná, ale žehnajú aj ľudia, a čoskoro sa ukáže, že požehnanie má zvláštnu silu, ktorá sprevádza po celý život tých, ktorí ho prijímajú, a disponuje srdce človeka k tomu, aby sa nechalo Bohom premeniť. Pre Boha sme teda dôležitejší než všetky hriechy, ktoré môžeme spáchať, pretože On je otec, On je matka, On je čistá láska, On nás požehnal navždy. A nikdy nám neprestane žehnať.
K tomuto postoju plnému dôvery nás vyzýva sama liturgia cirkvi, a to aj uprostred našich hriechov, nedostatku zásluh, uprostred slabostí a zmätkov, ako o tom svedčí krásna vstupná modlitba prevzatá z Rímskeho misálu: „Všemohúci Bože, náš nebeský Otče, ty vo svojej štedrosti dávaš prosícom viac, než si zasluhujú a žiadajú; zmiluj sa nad nami, zbav nás všetkého, čo ťaží naše svedomie, a daruj nám i to, oč sa ani neodvažujeme prosiť“ (27. nedeľa v období cez rok). Skutočne, ako často môžu ľudia prostredníctvom prostého požehnania pastiera, ktoré si v tomto geste nečiní nárok čokoľvek trestať alebo uznávať, zakúsiť Otcovu blízkosť „viac, než si zasluhujú a žiadajú“.
Toto je koreň kresťanskej miernosti, schopnosť cítiť sa požehnaným a schopnosť žehnať. Tento svet potrebuje požehnanie a my môžeme požehnanie dávať aj požehnanie prijímať. Otec nás miluje a jediné, čo nám zostáva, je radosť z toho, že mu žehnáme, radosť z toho, že mu ďakujeme a že sa od neho učíme, ako žehnať.
(Dikastérium pre náuku viery,
deklarácia Fiducia supplicans O pastoračnom význame požehnania, odst. 25.27.34.45; 2023)
