Nepotrebujeme si raziť prístup k Bohu teprve svojou vôľou. Náš život je navždy „s Kristom skrytý v Bohu“. Pripadáme si vzdialení Bohu, ale on je nám blízko, nemusíme sa k nemu prepracovávať, skôr je to tak, ako líči podobenstvo: „Keď bol ešte ďaleko, otec ho uvidel a pohnutím súcitu pribehne, objíme ho a políbi.“ A ona nazpamäť naučené slová syna: „Otče, už si nezaslúžim, aby som sa nazýval tvojím synom, vezmi ma ako jedného z tvojich nádenníkov,“ sú už prekonané objatím otca, ktorý volá do domu: „Honem prineste najlepšie šaty a oblečte ho, dajte mu na ruku prsteň a obuv na nohy!“ Plnosť Božích je prístupná bez predchádzajúcej prípravy… „Prípravou“ dieťaťa je skok do náruče Otca, pričom láska Otca, tj. vôľa a záujmy Božie samy od seba získavajú prevahu nad všetkým vlastným, čo je, nech už chceme alebo nie, Bohu známe, jím premyslené a zaradené do jeho plánov.
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Kresťansky meditovať)
