Nie musimy si raziť prístup k Bohu len svojou vôľou. Náš život je navždy „s Kristom skrytý v Bohu“. Môžeme sa cítiť vzdialení od Boha, ale On je nám blízko, nemusíme sa k nemu prepracovávať, skôr je to tak, ako opisuje podobenstvo: „Keď bol ešte ďaleko, otec ho uvidel a hned súcitom pribehne, objíme ho a pobozká.“ A táto naspamäť naučená slová syna: „Otče, už si nezaslúžim, aby som bol nazývaný tvojím synom, vezmi ma ako jedného zo svojich nádeníkov,“ sú už prekonanou objatím otca, ktorý volá do domu: „Rýchlo, prineste mu najlepšie šaty a oblečte ho, dajte mu na ruku prsten a obuv na nohy!“ Plnosť Božie je prístupná bez predchádzajúcej prípravy… „Prípravou“ dieťaťa je skok do náruče Otca, pričom láska Otca, t.j. vôľa a záujmy Božie samy od seba získavajú prevahu nad všetkým vlastným, čo je, nech už chceme alebo nie, Bohu známe, jím premyslené a zaradené do jeho plánov.
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Kresťansky meditovať)
