Ľudia si často sťažujú na „roztitulosť“ pri modlitbe. Ich myseľ sa zatúla k najrôznejším veciam. To je takmer vždy spôsobené tým, že sa modlíte za niečo, čo v skutočnosti zase tak moc nechcete; len si myslíte, že by bolo správne, úctyhodné a „zbožné“ to chcieť. Tak sa oduševnene modlíte za veľké, ale vzdialené veci, ako je mier v Severnom Írsku alebo aby sa teta uzdravila z chrípky – a pritom vám tieto veci v skutočnosti na srdci príliš neležia. Nejspíš by mali, ale neležia. Vaša modlitba je potom rýchlo narušená roztitulosťou prameniacou z toho, čo naozaj chcete – povedzme povýšenie v práci. Roztitulosť, to sú takmer vždy vaše skutočné túžby dobíjajúce sa do vašich modlitieb na miesto povznesených, ale falošných prianí. Ak ste roztitulení, nechajte sa svojou roztitulosťou doviesť až k svojim skutočným prianiam, z ktorých pochádzajú, a modlite sa za ne. Keď sa budete modliť za to, čo naozaj chcete, určite nebudete roztitulení. Ľudia na potápajúcej sa lodi si nesťažujú na roztitulosť.
Nezáleží na tom, či sa vaša modlitba zdá byť „sobecká“ alebo detinská. Ak v nej budete úprimní a uznáte, že nie ste moc altruistickí, že vám naozaj leží na srdci vaše vlastné záujmy, ak sa pokúsite byť takými, akí ste, a priznajte to, môžem vám sľúbiť, že vás svätý Duch povedie k hlbšiemu pochopeniu toho, kým ste a čo naozaj chcete.
(Herbert McCabe OP /1926–2001/, Boh, Kristus a my)
