Mandarín nariadil, aby ma uvrhli do väzenskej cely s nohami v kláde, a od tej chvíle píšem na ten kus papiera, ktorý som náhodou našiel na tomto mieste, kde všetko chýba. Sú tu len slzy ubohých uväznených, umierajúcich hladom a zimou, a nie je tu nikto, kto by na ich slzy dal. Mandarín mi oznámil, že ma chcú popraviť, aby ma skúmal.
Starosť o bratov ať vás nesvedie, aby ste dali tomuto mandarínovi peniaze na moje výkupné. Pán nám neposlal peniaze na to, aby sme ich dali tyranovi, ani som nečítal, že by počas minulých prenasledovaní vyslobodzovali služobníkov Pánových zo smrti peniazmi a že by tak to, čo je pre chudobných, dali tyranovi. Veď posvätní služobníci sa obvykle uchyľovali k svojmu Bohu, aby ich vyslobodil, tak ako vyslobodil Petra a ďalších. Jasne som pochopil, že Pán ma sem posadil, a že ma odtiaľ vyprostí, ak som hoden byť kresťanom k nejakému prospechu, a ak nie, vezme ma so sebou…
(František Fernandez de Capillas OP /1607–1648/, list z čínskeho väzenia, predstavenému)
