Katechéza Benedikta XVI. na generálnej audiencii 15. 6. 2011
Drahí bratia a sestry,
v náboženských dejinách Izraela hrali veľkú úlohu proroci, ich učenia a kázania. Medzi nimi vyčnieva postava Eliáša, ktorého Boh povolal, aby priviedol ľud k obráteniu. Meno Eliáš znamená „Môj Boh je Hospodin“. V súznení s týmto menom sa odvíja život tohto proroka, cele zasvätený tomu, aby prinútil ľud k uznaniu Hospodina ako jediného Boha. Sirachovec o Eliášovi píše: „Prorok Eliáš povstal ako oheň a jeho slovo plálo ako pochodňa“ (Sir 48,1). Pomocou tohto plameňa Izrael znovu našiel svoju cestu k Bohu. Pri konaní svojej služby sa Eliáš modlí: prosí Pána – Hospodina, aby vrátil život synovi vdovy, ktorá ho hostila (srov. 1 Kráľ 17,17–24), volá k Bohu, keď je znavený a zmietaný úzkosťami počas svojho úteku na púšť pred kráľovnou Jezabelou, ktorá mu chce vziať život (srov. 1 Kráľ 19,1–4), ale v plnej moci sa jeho prímluva ukazuje predovšetkým na hore Karmel, keď pred celým Izraelom prosí Hospodina, aby sa zjavil a aby obrátil srdce ľudu. Tento príbeh podáva osemnásta kapitola prvej knihy Kráľovskej, na ktorej sa pozastavíme.
Ocitajú sa v severnom kráľovstve v 9. storočí pred Kristom za čias kráľa Achaba, keď v Izraeli nastala situácia otvoreného synkretizmu. Okrem Hospodina vtedy ľud uctieval Bála, modlu, ktorú si pridŕžal, o ktorej sa verilo, že zosiela dážď a ktorej bola prisudzovaná moc dávať plodnosť pôde a život ľuďom i zvieratám. I keď si ľud namýšľal, že sa pridŕža Hospodina, Boha neviditeľného a tajomného, hľadal istotu aj v tomto bôžikovi, ktorý bol zrozumiteľný, u ktorého sa predpokladalo, čo vykoná, a o ktorom sa domnieval, že prostou výmenou za ním prinášané obete poskytne plodnosť a prosperitu. Izrael podľahol zvodom modloslužby, ktorá neustále pokúša veriacich, a mal za to, že „môže slúžiť dvom pánom“ (srov. Mt 6,24; Lk 16,13) a uľahčiť si ťažkú cestu viery vo Všemohúceho tým, že vloží svoju dôveru aj v bezmocného bôžika, vyrobeného ľuďmi.
Práve preto, aby demaskoval podvodnú hlúposť takéhoto postoja, zhromaždil Eliáš izraelský ľud na hore Karmel a postavil ho pred nutnosť jednoznačnej voľby: „Ak je Hospodin Boh, choďte za ním, ak Baal, choďte za Baalom“ (1 Kráľ 18,21). A prorok, nositeľ Božej lásky, nenecháva svoj ľud v tejto voľbe osamotený, ale pomáha mu, poskytne mu znamenie, ktoré zjeví pravdu. Ako on, tak Baalovi proroci pripraví obetu a modlia sa, aby sa pravý Boh ukázal tým, že odpovie zoslaním ohňa, ktorý pripravenú obetu pohltí. Tak začína stret medzi prorokom Eliášom a stúpencami Báala, v skutočnosti však medzi Bohom Izraela, Bohom spásy a života, a nemým, bezmocným bôžkom, ktorý nemôže spôsobiť nič, ani dobro, ani zlo (srov. Jer 10,5). A nastáva tiež stretnutie medzi dvoma úplne odlišnými spôsobmi modlitby a postoja k Bohu.
Baalovi proroci totiž kričia, poskakujú, tancujú, dostávajú sa do extázy a dokonca začínajú zraňovať svoje telá „mečmi a oštepy, až z nich tekla krv“ (1 Kráľ 18,28). Obracejú sa sami k sebe, aby žiadali svojho boha a vyvolali jeho odpoveď – svojimi vlastnými schopnosťami. Tak sa ukazuje, akým podvodom (lžou) je modla: človek ju považuje za niečo, čím môže disponovať, čo svojimi vlastnými silami môže ovládať. Uctievanie modly – namiesto toho, aby otvorilo ľudské srdce tomu, ktorý je Iný, oslobodzujúcemu vzťahu, umožňujúcemu vyjsť z tesného priestoru egoizmu a otvoriť sa rozmeru lásky a vzájomného dávania sa – uzamyká človeka do výlučného a beznádejnému kruhu hľadania seba samého. Podvod spočíva v tom, že keď sa človek klaní modle, je v iluzórnom úsilí podriadiť ju svojej vlastnej vôli nútený utíkať sa k extrémnym skutkom. Kvôli Baalovi dospievajú jeho proroci až k tomu, že ubližujú sami sebe, pôsobí si telesné zranenia. Toto gesto je dramatickou iróniou: aby sa im dostalo odpovede, príznaku života ich bôžika, zasazujú si krváce rany a symbolicky sa halia do smrti.
Eliášov postoj modlitby je úplne odlišný. Požiadal ľud, aby pristúpil, a vtiahne ho tak do svojho počínania a do svojej prosby. Celá táto udalosť, ako k nej Eliáš vyzval Baalových kňazov, mala priviesť späť k Bohu jeho ľud, ktorý sa mu odcudzil modloslužbou. Preto Eliáš chce, aby sa teraz Izrael s ním zjednotil a aby sa stal spoluúčastníkom a hlavným účastníkom jeho modlitby i nadchádzajúceho diania. Potom – stojí v texte – prorok obnovuje oltár za použitia „dvanástich kameňov podľa počtu synov Jakuba, ku ktorému sa ozvalo Hospodinovo slovo: »Izrael je tvoje meno«“ (v. 31). Tieto kamene predstavujú celý Izrael a sú hmatateľnou pamiatkou dejín vyvolenia, zasľúbenia a spásy tohto ľudu. Eliášovo priamo liturgické gesto má rozhodujúci význam; oltár je posvätným miestom poukazujúcim na prítomnosť Hospodina, ale kamene, z ktorých je vystavaný, predstavujú ľud. Ten teraz prostredníctvom prorokovho jednania symbolicky stojí pred Bohom, stáva sa „oltárom“, miestom darov a obetí.
Je však nevyhnutné, aby sa symbol stal skutočnosťou, teda aby Izrael uznal pravého Boha a znovu našiel vlastnú identitu ľudu Hospodinovho. Preto Eliáš žiada Boha, aby sa zjavil; a oných dvanásť kameňov, ktoré majú pripomínať Izraelu pravdu, má tiež Hospodinu pripomínať jeho vernosť, na ktorú sa prorok odvoláva vo svojej modlitbe. Slová Eliášovej prosby sú významovo hutná a plná viery: „Hospodine, Bože Abrahámov, Izákov a Izraelov, nech sa dnes ukáže, že ty si Boh v Izraeli, že ja som tvoj služobník, že som toto všetko učinil na tvoje slovo. Vypočuj ma, Hospodine, vypočuj ma, aby tento ľud poznal, že ty – Hospodin – si pravý Boh, ty obrátiš ich srdce!“ (vv. 36–37; srov. Gen 32,36–37). Eliáš sa obracia k Hospodinovi ako k Bohu otcov, a výslovne sa tak odvoláva na Božie prisľúbenia, na dejiny vyvolenia a zmluvy, ktoré nerozlučne spojili Hospodina a jeho ľud. Božie zapojenie sa do dejín ľudí má takú intenzitu, že jeho Meno je neoddeliteľne spojené so menami praotcov, a prorok vyslovuje toto sväté Meno, aby sa Boh rozpomenul a preukázal svoju vernosť, ale tiež aby Izrael pocítil, že je volaný (svojím vlastným) menom a našiel tak svoju vernosť.
Oslovenie Boha, vyjadrené Eliášom, je poněkud prekvapujúce. Namiesto aby použil obvyklú formu „Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov“, používa totiž menej obvyklé pomenovanie „Boh Abrahámov, Izákov a Izraelov“. Zámena mena Jakub za meno Izrael evokuje Jakubov zápas pri potoku Jabok, po ktorom – ako svätopisec výslovne poznamenáva (srov. Gen 32,31) – dostáva Jakub nové meno a o ktorom som hovoril v jednej z predošlých katechéz. Táto zámena mena nadobúda v rámci Eliášovej modlitby presný význam. Prorok sa modlí za ľud severného kráľovstva, ktoré bolo označované ako Izraelské, na rozdiel od prídomku Judského, ktorý označoval južné kráľovstvo. A teraz tento ľud, ktorý, ako sa zdá, zabudol na svoj pôvod a na svoj privilegovaný vzťah s Hospodinom, počuje volať svoje meno, keď je vyslovované meno Božie, meno Boha ich praotca a Boha tohto ľudu: „Hospodine, Bože (...) Izraelov, nech sa dnes ukáže, že ty si Boh v Izraeli“.
Ľud, za ktorý sa Eliáš modlí, je postavený tvárou v tvár pravde, a prorok žiada, aby sa pravda Hospodinova ukázala a aby On zasiahol a obrátil Izrael, vytrhol ho z klamu modloslužby a priviedol k spáse. Žiada, aby ľud konečne zvěděl a v plnosti poznal, kto je doopravdy jeho Bohom, a aby sa definitívne rozhodol následovať ho, pravého Boha. Iba tak je totiž Boh uznaný za Toho, kým je, uznaný ako Absolútny a Transcendentný, bez možnosti radit ho vedľa iných bohov. To by znamenalo popierať, že je Absolútny, a relativizovať ho. Toto je viera, ktorá činí z Izraela Boží ľud a ktorá je vyznávaná vo známom texte Šema Izrael: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin je jediný. Miluj Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou svojou silou!“ (Dt 6,4–5). Na to, že Boh je absolútny, musí veriaci odpovedať absolútnou, naprostou láskou, ktorá zahrnie celý jeho život, jeho sily, jeho srdce. A práve srdcu svojho ľudu prorok svojou modlitbou vyprosí obrátenie: „nech tento ľud pozná, že ty – Hospodin – si pravý Boh, ty obrátiš ich srdce!“ (1 Kráľ 18,37). Eliáš svojou prímluvou žiada Boha o to, čo Boh sám túži učiniť, totiž zjaviť sa v celom svojom milosrdenstve, verný svojej vlastnej podstate ako Pán života, ktorý odpúšťa, obracia a premieňa.
A tak sa aj stane: „Hospodinov oheň spadol z neba a sežehol celopal, drevo, kamene i zem a vysušil vodu, ktorá bola v priekopu. Všetok ľud to videl, padol na svoju tvár a volal: »Hospodin je pravý Boh, Hospodin je pravý Boh!«“ (vv. 38–39). Oheň, tento živel zároveň nevyhnutný a hrozný, spojený s Božími zjaveniami (cez horiaci ker a na Sinaji), teraz vyjadruje lásku Boha, ktorý odpovedá na modlitbu a zjavuje sa svojmu ľudu. Nemý a bezmocný boh Baal neodpovedal na prosby svojich prorokov. Hospodin však odpovedal, a to jednoznačne nielen sežehnutím celopalu, ale dokonca aj vysušením všetkej vody, ktorá bola rozliata okolo oltára. Izrael už nemôže mať pochybnosti; Božia milosť vyšla v ústrety jeho slabostiam, jeho pochybnostiam, jeho nedostatku viery. Teraz Baal, prázdna modla, je porazený a ľud, ktorý sa zdalo stratený, opäť našiel cestu pravdy a taktiež sám seba.
Drahí bratia a sestry, čo hovorí tento dávny príbeh nám?
Čo je na ňom aktuálneho?
Predovšetkým tu ide o dôležitosť prvého prikázania: klaneti sa jedinému Bohu. Kde zmizne Boh, upadá človek do otroctva najrôznejších modloslužieb, ako v našej dobe ukázali totalitné režimy a ako ukazujú tiež rôzne druhy nihilizmu, ktoré človeka robia závislým na modlách a modloslužbe a zotročujú ho.
Za druhé: prvotným účelom modlitby je obrátenie. Hospodinov oheň premieňa naše srdcia a oschopňuje nás vidieť Boha, a tak žiť podľa Boha a žiť pre druhých.
A za tretie: otcovia nás učia, že tento príbeh v sebe má i ráz proroctva, pretože predobrazuje Krista. Je etapou na ceste ku Kristovi. Hovoria nám, že tu vidíme pravý oheň Boží: lásku, ktorá vedie Pána až na kríž, až k naprostému darovaniu seba samého. Oprávnené klanenie sa Bohu, skutočná adorácia, znamená teda darovanie seba samého Bohu a ľuďom. Skutočné uctievanie Boha spočíva v láske. Klanenie sa Bohu človeka neničí, ale obnovuje ho a premieňa. Áno, Boží oheň, oheň lásky, spaľuje, pretransformováva, čistí, ale práve tým neničí, naopak, vytvára pravdu nášho bytia, znovu tvorí naše srdce. A takto, skutočne oživení milosťou ohňa Ducha svätého, Božou láskou, uctievame Boha „v duchu a v pravde“ (Ján 4,23).
Upravený preklad P. Milana Glasera, S.J.,
uverejňujeme s láskavým svolením České sekce vatikánskeho rozhlasu.
Záujemcovia o ďalšie texty Svätého otca odkazujeme na internetové stránky
www.radiovaticana.cz
