Sv. Bernard z Clairvaux
Už pred dlhším časom ma zaujal tento text sv. Bernarda (okolo 1090–1153). Pripadá mi, že sa do tohto čísla časopisu hodí z niekoľkých dôvodov. Malo vyjsť v čase adventu a vianoc (au!), ale tiež – čo platí aj teraz – Bernardove slová k Piesni piesní (Cant. 85,12–13) sú vhodným doplnením článku Paula Mentinga a navyše: záverečná Bernardova veta sa zhoduje s tým, čo hovorí v úryvku komentára k rehole Kees Waajiman: naše prežívanie daru kontemplácie obvykle trvá len krátko.
A ešte pár slov pre tých, ktorí sa možno s podobným textom stretávajú prvýkrát: po vzore Piesne piesní je tu vzťah medzi veriacim človekom (dušou) a Kristom obrazne prirovnávaný k manželstvu. Výraz „Slovo“ tu vždy označuje Krista, vtelené Božie Slovo, Milovaného. A pre tých najpozornejších: miesta z Písma svätého, ktoré sv. Bernard cituje, alebo na ne činí narážku:
Flp 1,21; Prísl 31,11; Flp 3,8; Sk 9,15; Gal 4,19.
Keď teda vidíš dušu,
ktorá všetko opustila, aby všetkou svojou túžbou priložila k Slovu,
aby žila pre Slovo, Slovom sa nechala viesť
a od Slova vždy začala, čo Slovu porodí,
dušu, ktorá môže povedať: „Môj život je Kristus a smrť je mi zisk,“
potom ju môžeš považovať za nevestu, vydanú Slovu.
Platí o nej: „Srdce jejho muža na ňu spoliehajú“;
on vie, že je verná,
že okrem neho si necení ničoho,
že všetko považuje za bezcenný brak, aby získala jeho.
Za takého uznal Pán Pavla, o ktorom povedal: „On je mi vyvolenou nádobou.“
A Pavlova duša naozaj bola láskyplnou matkou, vernou jej muži,
ako ukazujú jeho slová: „Moje deti, znova vás bolestne rodím,
kým nenabudete podoby Kristovej.“
A predsa: všimni si, že v duchovnom manželstve sú dva spôsoby rodenia,
a preto aj odlišné (aj keď nie navzájom si odporujúce) potomstvo:
(tieto) sväté matky „rodia“ duše, keď pomáhajú k viere druhým,
alebo znova (rodia) duchovné poznanie, keď (v modlitbe) rozjímajú.
Keď rodia tým druhým spôsobom,
ocitne sa duša niekedy mimo seba a odŕha sa ďaleko od telesných zmyslov,
takže keď pociťuje Slovo, necíti už samu seba.
To sa deje, keď človek, privábený nevysloviteľnou sladkosťou Slova,
takmer sa sebe odcudzí, alebo lepšie: je vytrhnutý zo seba samého a sám sebe zmizne,
aby vnímal Slovo.
Človek sa tu teda nasadzuje odlišným spôsobom – podľa toho
či pre Slovo prináša ovocie
alebo či Slovo požiera:
v prvom prípade ho (napríklad) vedie nepokoj spôsobený potrebami blížnych,
v tom druhom ho priťahuje nežnosť Slova.
Ako matka sa teší zo svojich potomkov
a ako nevesta sa teší – ešte viac – z (ženichových) objatí.
Milé a drahé sú mu jeho deti, znaky jeho lásky,
ale ešte viac ho občerstvujú bozky.
Je dobré zachrániť mnohých,
a predsa
vyjsť zo seba a zdržať sa pri Slove dáva viac potešenia.
Ale kedy sa to deje a ako dlho?
Je to sladké vzájomné priblíženie,
ale trvá len krátky okamih a je to vzácna skúsenosť.
Podľa prekladu Elisabeth Hense z nemčiny preložil P. Gorazd, O.Carm.
