Moje obavy toho rána boli len neurčité, aj keď pocit vnitřnej nepripravenosti bol veľmi reálny. Čoskoro však nabyly úplne konkrétnu podobu. Krátko po príchode Červenej armády začalo zatýkanie, konfiskácie majetku, nekonečné výsluchy, hrozby a vyhrážky. Komunisti sa snažili zmocniť každého, kto podľa nich mohol ohroziť ich samotných alebo nový režim.
Keď som to všetko pozoroval, stále znovu som musel odhánovať otázku: „Prečo Boh dovolil, aby došlo k takému zlu? Ako mohol toto všetko pripustiť? Prečo?“
Pre mňa ako kňaza boli podobné otázky hotové muky, ale nedalo sa im vyhnúť. Útočili na moju myseľ pri modlitbe, pri svätej omši, prichádzali cez deň v noci. Nebola to kríza viery. Bola to skôr kríza porozumenia a nikto, kto sa v nej ocitol, sa za to nemusí hanbiť. Tieto otázky pozná každý dobrý čitateľ Starého zákona. „Ako dlho, Hospodine, sa má nado mnou vypínať môj nepriateľ?“ A stále znovu sa vynárajú najmä v časoch po Davidovi, v dobách zajatia, keď sláva zlatého veku Šalamúna bola len spomienkou pri riekach babylonských a národ Izrael bol zlomený a potupený.
Tak tomu bolo s izraelským ľuďom, ktorý sa musel naučiť nevkladať svoju dôveru ani do vládcu, ani do kráľovstva, ale osvedčovať svoju vernosť iba Hospodinu a všetku svoju dôveru vložiť do neho. A to isté platí pre celé novozákonné dejiny. A tak je to aj v živote každého z nás. Je to v okamžikoch veľkých strát, rodinných tragédií či osobného zúfalstva, kedy sa k nemu ľudia obracajú a pýtajú sa „Prečo?“ V skutočnosti sú priamo donútení sa na neho obratiť, a on sa im nakoniec stane posledným útočišťom, keď potrebujú pomoc, podporu a útěchu. Boh musí vo svojej prozreteľnosti tajomne využívať naše tragédie, aby pripomenul našej padlej ľudskej prirodzenosti svoju prítomnosť a lásku, stálosť svojho záujmu a starostlivosť o nás.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mňa vedie, 1. kapitola)
