Keby som mal napríklad veľkú túžbu nepodľahnúť nepravosti ješitnosti, a predsa som sa tým vážne prehrešil, nechcel by som kárať svoje srdce takto: „Si naozaj ubohé a škaredé, že si sa po toľkých predsavzatiach dalo strhnúť k ješitnosti! Teraz aby si umieralo hanbou a k nebu už ani oči nepozdvihlo, ty slepé, nestoudné, zradné srdce, neverné Bohu!“ a podobne, ale napomínal by som ho racionálne a súcitne: „Tak sa pozri, moje ubohé srdce! Už sme spadli do tej jamy, o ktorej sme si toľkokrát umiňovali, že sa jej vyhneme. Ach, vstaňme a utečme z nej navždy, vzývajme Božie milosrdenstvo a dúfajme, že nám bude pomáhať, aby sme už boli pevnejší. Vráťme sa na cestu pokory. Iba odvahu! Od teraz buďme opatrní, Boh nám pomôže; dokážeme viac!“ (…)
Keď tvoje srdce klesne, pozdvihni ho teda celkom jemne. Hlboko sa pokoř pred Bohom v uvedomení svojej biedy, ale svojmu pádu sa nijak nediv, lebo neprekvapuje, že bezmocnosť je bezmocná, slabosť slabá a ubohosť ubohá.
(František Saleský /1567–1622/, Úvod do zbožného života, časť 3, kap. IX)
