Je stále viac chorých a ubohých, ktorí obliehajú moje dvere. Niečo to stojí – a je to dobre; srdce sa z toho teší. Veď každý chorý, každý nešťastný, ktorý klope na moje dvere, je Kristus, ktorý ma volá – a preto klopanie nepociťujem ako vyrušenie. Nemôžeme predsa povedať o Kristovi, že nás obtěžuje. A tak nachádzame Krista, keď ho na prvý pohľad opúšťame. Prenecháme Kristu, akým spôsobom k nám chce prísť, a nebudeme si určovať spôsob, akým by sme ho chceli získať. To je blahodarné a tisíckrát lepšie.
(P. Albert Peyriguere /1883–1959/, korešpondencia, list z 28. janúra 1934)
