Tereziá z Avily (1515–1582)
Teraz začíname s pomocou Ducha Svätého hovoriť o šiestych komnatách, v ktorých duša už zranená láskou svojho Ženícha, oveľa usilovnejšie vyhľadáva samotu, a nakolko je jej to dovolené, uteká pred všetkým, čo by ju mohlo rozptyľovať... musím vám však, dcéry, povedať, že nie sú nijako menšie skúšky, ktoré na ňu odteraz prichádzajú, takže potrebuje záruky, ktoré zakúša, aby to dokázala uniesť. Myslím, že bude užitočné, keď vám vylíčim niektoré trápenia, ktoré sa pritom zakúšajú a ktoré poznám veľmi dobre...
Začnime s trápením, keď sa dostaneme k vystrašenému a nezkušenému spovedníkovi, ktorý nemá v ničom istotu. Vidí-li mimoriadne veci, má strach zo všetkého, pochybuje o všetkom a všetko odsudzuje ako diabolské dielo alebo ako dôsledok melanchólie, zvlášť keď u takto obdarenej duše zistí nejakú nedokonalosť (ako by osoby, ktorým Boh dáva také milosti, museli byť anjeli, čo je úplne nemožné, kým sme v tele)... Ubohá duša, zmietaná podobnými obavami, sa utieka k spovedníkovi... a on ju odsúdi; tá potom upadne do úzkostí a zachváti ju neklid.
Ďalšou trápením takých duší – najmä ak boli nedokonalé – sú myšlienky, že Boh dopúšťa taký klam ako trest za ich hriechy. Samozrejme, keď dostávajú také milosti, sú si tým naozaj isté a nemôžu o tom ani pochybovať, že nepochádzajú od Božieho Ducha; avšak keďže tieto prejavy priazne rýchlo pominú, zatiaľ čo spomienka na hriech trvá, ich trápenie zanedlho začne znovu, zvlášť keď zistia u seba nedokonalosti, ktoré nikdy nechýbajú. Keď ich spovedník uisťuje, potom sa upokojí; ak im však naháňa strach, ich trápenie sa stáva nesnesiteľnou, najmä ak sa (duša) nachádza v tej vyprahlosti, v ktorej sa jej zdá, že nikdy nepomyslela na Boha a ani v budúcnosti nepomyslí...
Čo má robiť ubohá duša, ak sa tento jej stav tiahne celé dni? Keď sa modlí, má pocit, akoby sa nemodlila (hovorím to pre jej útěchu), pretože nielenže nechápe zmysel modlitby, ale ani nevie, čo hovorí, hoci sa modlí ústne. Na vnútornú modlitbu vôbec nie je pomyslenia: jej schopnosti na to nie sú vôbec ochotné. Ale aj samota jej viac škodí, a to napriek tomu, že nesnáša spoločnosť ani niekoho, kto by k nej hovoril. A tak, hoci to všetkými spôsobmi prekonáva, nedokáže navonok zakryť určitú nudu a otrávenosť, ktorú nemožno prehliadnuť.
Proti tejto búrke nie je žiadny liek. Je potrebné čakať na Božie milosrdenstvo, ktoré jediným slovom alebo akoukoľvek náhodnou udalosťou náhle odníme všetku úzkosť, keď to človek vôbec nepredpokladá. Vtedy duša zakúša záplavu radosti a je tak plná slnka, že sa jej zdá, akoby nikdy nebola v temnotách. Je jej ako vojakovi, ktorý vyšiel víťazne z hroznej bitky, a ďakuje Pánovi, že bojoval za ňu a pomohol jej zvíťaziť. Sama je hlboko presvedčená, že nebojovala, pretože sa jej zdalo, že všetky zbrane, ktorými sa mohla brániť, sú v rukách nepriateľov...
Ide o nevyjadriteľné veci, o trápenia a duchovné úzkosti, ktoré nie je možné definovať. Najlepším liekom, nie však na ich odstránenie – taký neexistuje – ale len aby sa dali nejako znášať, je venovať sa skutkom lásky alebo iným vonkajším veciam a dôverovať v Božie milosrdenstvo, ktoré nikdy nechýba tomu, kto sa na Neho spolieha. – Nech je vždy velebený! Amen.
(Hrad vnútri, 6. príbytky)
