François Varillon
Vezmime si udalosť s Martou a Máriou z 10. kapitoly svätého Lukáša (Lk 10,38n.), aby sme sa zamysleli nad súvislosťami, nad vzťahmi medzi modlitbou a činnosťou. Ako vieme, ide o kľúčový problém.
Keď boli na ceste, prišiel Ježiš do jednej dediny, kde ho prijala do domu nejaká žena menom Marta. Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho reč. Marta mala plno práce s obsluhou. Pristúpila k nemu a povedala: „Pane, nezáleží ti na tom, že ma moja sestra nechala obsluhovať samotnú? Povedz jej predsa, aby mi pomohla!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta! Robíš si starosti a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Áno, len jedno je treba. Mária si vybrala najlepší podiel a ten jej nikto nevezme.“
Mária a Marta, dve oblasti v nás samých
Predovšetkým chcem upozorniť, že epizóda je vložená medzi podobenstvá o milosrdnom Samaritánovi a modlitbu Otčenáš. Po Otčenáši nasleduje podobenstvo o neodbytnom priateľovi. Podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi vzdal Ježiš chválu činnosti, skutku lásky, skutočnej, konkrétnej a efektívnej službe, ktorú Samaritán preukázal. A nemožno povedať, že nasledujúce odporúčanie modlitby Otčenáš je v rozpore s chválou veľkorysej činnosti; to nie je možné. Nemusím sa teda po vzore mnohých dobrých ľudí nechať textom o Marte a Márii pohoršiť. Ľudia hovoria: To je predsa ľahké sedieť u Pánových nôh so založenými rukami, zatiaľ čo niekto iný urobí všetku prácu!
Text sa často vykladal vo smysle protikladu medzi životom kontemplatívnym a činným. Avšak taký protiklad z evangelií úplne nemožno vyvodiť. Ježiš povedal správne, že Mária si vyvolila lepší podiel: ide o podiel večný, ktorý jej nebude odňatý, práve preto, že pretrvá do večnosti. Martin podiel trvá len v čase. Dúfame totiž, že raz človek svoje dielo dokoná. Nie že ho dokoná na zemi vo smysle politickom alebo sociálnom, to nie. Kresťan v sebe vlastne nesie podstatné vnútorné napätie:1 má robiť všetko pre to, aby spoločnosť zajtrajška bola spoločnosťou spravodlivou, aj keď zároveň vie, že taká v plnosti nikdy nebude. Toto vnútorné napätie je u kresťana podstatné; najkrajšie o tom písal asi Emmanuel Mounier.
Ešte je ale potrebné, aby podiel Marty bol čistý. Presnejšie povedané, Evanjelium nám hovorí, z akého dôvodu Marta čistá nie je.
Evanjelní scénu možno čítať v dvoch rovinách.
Môže sa jednať o jednu domácnosť, v ktorej žije Marta, Mária a tretia osoba, Lazar, ktorý v tejto príhode nevystupuje. Teda domácnosť, v ktorej sú momentálne tri osoby: Marta, Mária a Ježiš. Môžeme však túto príhodu čítať na rovine niternější, kedy budeme domácnosť v Betánii vnímať ako svoju dušu, v ktorej prebýva Ježiš. Presnejšie povedané, prebýva v našej slobode, pretože naša duša je podstatne miestom našej slobody. Potom Marta a Mária budú niečo ako animus a anima, ako ich nazýva Claudel v jednom slávnom podobenstve. Animus akožto ľudský duch; anima je najhlbšou dušou. Animus je tá časť nás samých, skrze ktorú sme v kontakte so svetom, oblasť nás samých, ktorá koná, či už skrze akúkoľvek činnosť alebo prácu. Anima je najhlbšou vrstvou duše, miestom, v ktorom nás Boh tvorí (je-li pravdou, že nás tvorí neustále, že nás nestvoril raz a navždy, ale že nás tvorí v každom okamihu). Marta teda bude oblasťou nás samých, ktorá je v kontakte so svetom, súčasťou nás samých, ktorá jedná. A Mária bude oblasťou hlboko usebranou, sústredenou na Boha, ktorý v nás prebýva. A tieto dve složky sú neoddeliteľné. Nehrozí nebezpečenstvo, že Mária zostane nečinná. Je nečinná len momentálne, kedy naslúcha Ježišovmu slovu. Ježiš ju nebude žiadať, aby zostala nečinnou, ale aby jednala podľa jeho slova. Ona naslúcha.
(Pozor, ak v nás rozlišujem dve oblasti, dve zóny, nejedná sa o dve rôzne časti, nemajú k sebe vzťah ako hora s nížinou. Pořád je reč o jedinej osobe.)
Mária, osoba tak povediac plne ľudská, jedná podľa Ježišovho slova, pretože si nechala čas na to, aby sa ho pýtala, čo si praje. Preto v jej konaní nebude uhonenosť, aktivizmus alebo ziskuchtivosť. Pôjde o autentickú činnosť. Problémom zostáva, aké sú podmienky takej autentickej činnosti, ktorá nie je ani zhonom, ani aktivizmom alebo prospechárstvom, ktorá nie je tŕštením seba samého.
Jestliže hovorím, že Marta je svojou činnosťou pohltená, chcelo by to podtrhnúť slovo „pohltená“, ako ho uvádza latinský preklad: Martha autem satagebat. Je pohltená, absorbovaná, je akým spôsobom do činnosti ponorená. Neslyší nič z toho, čo Ježiš hovorí. A práve preto, že nenaslúcha, nie je čistá. Dôkazom toho, že nie je čistá, je to, čo hovorí Ježišovi: „Tej nevadí, že ma moja sestra nechá slúžiť samotnú?“ Keby bola čistá, radovala by sa z toho, že môže slúžiť, aby jej sestra mohla zostať sedieť u nôh Ježišových. Namiesto toho sa hnevá, žiarli. Nezdá sa jej, že by si Ježiš uvedomoval, akú si ona dáva prácu.
Je potrebné znovu prežiť celú tú scénu a sledovať Martu. Dobre ju vidím, ako otvára kredenc, vyberá taniere a obrúsok. Druhá sestra celú dobu sedí u Ježišových nôh. A Ježiš nevypadá, že by si uvedomoval, ako sa Marta vydáva. „Ty jej nemôžeš niečo povedať…, alebo si aspoň začať všímať, ako sa tu namáham?“ Marta chce, aby jej oddaná služba bola ocenená. Inými slovami, chcela by vyzerať oddane. Ale nemôže vyzerať úplne oddane, ak v očiach Ježišových tak bude vyzerať Mária. „Povedz teda mojej sestre, že ona v tejto chvíli vôbec nie je oddaná; oddaná som totiž len ja.“ To všetko preto, že nič nepočuje a je celá pohltená svojou prácou, ponorená do nej. Niekedy práve tomuto hovoríme pravá oddanosť (vydanosť), ale pravda je inde. Pravá oddanosť je nezištná. Marta bude v pravde oddaná, keď si povie: „To je úžasné! Ja pracujem, a Mária tak môže naslúchať Ježišovi.“ Ale tak tomu vôbec nie je.
Ježiš odpovedá. Je potrebné predstaviť si Ježiša v tej miestnosti a pokúsiť sa zaslechnúť jeho hlas, akýmže asi tónom svoje slová povedal. Ja si predstavujem tón mierny a zároveň veľmi pevný, s opakovaným oslovením: „Marta, Marta, robíš si starosti a trápiš sa s mnohými vecami.“ Mohli by sme to dokonca preložiť takto: „Chystáš nám prebohatú večeru s mnohými chodmi; ale prečo? Jeden by stačil. Ty si sa mňa nepýtala, čo chcem… Robíš okolo toho rámus, pokladáš malé tanieriky do veľkých. Na nič si sa mňa nepýtala, takže nerobíš to, čo by ma potešilo. A čo chcem? Len jedno je treba.“
To vôbec neznamená, ako sa často vykladá, že jediné, čoho je zapotrebia, je kontemplácia. Absolútne nie! Nikoliv. „Jediné, čoho je zapotrebí, je naslúchať môjmu slovu, byť so mnou zjednotený, aby tak človek mohol konať moju vôľu, ktorá je vôľou Otca.“
(Z knihy Francois Varillon, Le message de Jésus.
Bayard Ed./Centurion 1998, ss. 232–235.
Preložila K. L.)
