Tie chvíle, keď sa cítime zle a sme úplne popletení, môžu byť chvíľami veľkej pokory pred Bohom.
Správne vidíme, že sami o sebe nezmôžeme nič. A vtedy chápeme, že ho smieme prosiť o všetko. A že preto, aby sme to učinili, on dopúšťa, že sa vzhľadom na seba samých cítime tak bezbranní, tak bezmocní.
V takých chvíľach máme na dosah ruky liek. Stačí povedať: „Pane Bože, vidíš predsa, ako som neschopný nájsť v sebe niečo skutočné a čisté. Tak ako to, že ma môžeš naďalej milovať? Pretože ja viem, že ma stále miluješ a že nemôžeš robiť nič iné a že každý ďalší deň, keď môžem ísť k svätému prijímaniu, je ďalším znamením lásky, ktorú ku mne chováš.“
(kard. Charles Journet /1891–1975/, korešpondencia)
