Môže človek rozhodovať, a to bez Boha, o tom, čo je dobré a čo je zlé, môže tiež stanoviť, že nejaká skupina ľudí musí byť zlikvidovaná. K takýmto rozhodnutiam dochádzalo napríklad v Tretie ríši a siahali k nim osoby, ktoré sa k moci dostali síce demokratickými cestami, ale použili ju k uskutočneniu zvrátených programov nacionálno-socialistickej ideológie, ktorá sa inšpirovala rasistickými predpokladmi. Obdobné rozhodnutia činila aj komunistická strana v Sovietskom zväze a v krajinách podrobených marxistickej ideológii. V tomto kontexte boli vyhladzovaní Židia aj Rómovia, ukrajinskí roľníci, pravoslávny a katolícky klérus v Rusku, v Bielorusku a za Uralom… Prečo sa toto všetko deje? Odpoveď je predsa prostá: dochádza k tomu preto, že bol odmietnutý Boh ako Stvoriteľ, teda ako meradlo odhaľovania dobra a zla.
Ten, kto môže stanoviť definitívnu hranicu zla, je Boh. Sám Boh prišiel, aby nás spasil, aby oslobodil človeka od zlého. Nie je možné myslieť na hranicu, ktorú Boh uložil zlu v jeho rôznych formách, aniž by sme si pripomenuli tajomstvo vykúpenia.
Je snáď tajomstvo vykúpenia odpoveďou na historické zlo, ktoré sa v rôznych formách vracia do osudov človeka? Je to odpoveď aj na zlo našej doby?
Tým, kto sú vystavení programovému pôsobeniu zla, nezostáva nič iné, než Kristus a jeho kríž ako prameň duchovnej sebaobrany, ako prísľub víťazstva. Nestala sa snáď znamením víťazstva nad zlom obeta Maxmiliána Kolbého? A nebol takým víťazstvom životný osud Edith Stein?
Svet bol vykúpený Bohom. Tvorí vykúpenie božskú hranicu uloženú zlu, dochádza k tomu len z tohto dôvodu: jím bolo zlo radikálne premôžené dobrom, nenávisť láskou, smrť zmŕtvychvstaním.
(Ján Pavol II. /1920–2005/, Pamäť a identita. Rozhovory na prelome dvoch tisícročí)
