Jean Vanier
Keď sa mám rozprávať1 o komunite a o nádeji,2 chcem začať tým, že vám poviem niečo o Erikovi. Ako viete, v spoločenstve Archa žijeme spolu s osobami s ťažkým postihnutím. Vytvárame s nimi komunitu, ktorá spoločne oslavuje a spoločne dúfa. To neznamená, že život v komunite je vždy jednoduchý, ale to vy viete. Chcem teda začať tým, že vám budem rozprávať o Erikovi, pretože tu stojíme tvárou v tvár tajomstvu. Erik bol mladý človek, ktorého sme našli v jednej psychiatrickej nemocnici. Bol slepý, hluchý, nemohol chodiť – myslím, že som nikdy v živote nevidel mladého človeka s takým veľkým trápením.
Žijeme vo svete, v ktorom sú slabí odmietaní. A my máme z tých, ktorí sú slabí, strach. Až osemdesiat percent detí s Downovým syndrómom je usmrcovaných umelým potratom. Postihnutí sú považovaní za zaťaž. Ľudia sa z nich často boja, rodičia sú v rozpakoch. A pritom sa tu pred nami otvára tajomstvo. Chcel by som s vami hovoriť o tom, čo [my v Arše] objavujeme: že totiž dochádzame uzdravenia skrze tých, ktorých odmietame. Mnohí z vás poznajú príbeh Františka z Assisi. František hovoril, že vždy nenávidel malomocných. Ošklivil sa mu, cítil k nim veľký odpor. V jeho Závete stojí, že jedného dňa ho Pán priviedol k malomocným a on s nimi zostal. A keď ich opúšťal, hovorí: „V mojom duchu aj v mojom tele bola nová sladkosť – a od tej doby som slúžil Pánu.“3 V Františkovej dobe bolo v Európe asi dvadsať tisíc malomocných a na malomocných bolo pohlížané ako na provinilcov. Malomocenstvo bolo považované za Boží trest4 a malomocní sa túlali bez cieľa alebo boli uzavretí v leprosáriách.
Ľudia ako Erik s nimi majú niečo spoločné. Asi pred sto rokmi a tiež aj oveľa neskôr, snáď pred päťdesiatimi rokmi, existovali ešte miesta ako Staten Island v New Yorku,5 kde bolo uzavretých asi sedem tisíc postihnutých ľudí. Dnes môžete nájsť postihnutých ľudí na ulici alebo umiestnených v rôznych zariadeniach či uzavretých na psychiatrických oddeleniach. Mám s nimi skúsenosti: navštevoval som tých, ktorí sú najviac odstrkovaní – tých, koho považujú za bláznov, šialencov alebo za nebezpečné osoby. Naším povolaním v komunite Archa je žiť s nimi, spoločne oslavovať život a radovať sa!
Takže som vám chcel rozprávať o Erikovi, pretože Erik bol pre mňa veľmi dôležitý. Stretli sme sa s ním, keď mu bolo iba desať rokov, v jednej psychiatrickej nemocnici. Bol na psychiatrii, pretože bol hluchoslepý. Zdravotné sestry a ostatní ľudia nevedeli, ako sa k nemu chovať. Keď sa k nemu priblížili, pevne ich zvieral, hladoval totiž po kontakte. Jeho matka veľmi trpela. Mala už tri deti, a keď zistila, ako ťažký handicap Erik má, cítila sa úplne stratená. Jej manžel jazdil s kamiónom, a tak bol stále preč. Získal som veľkú skúsenosť s rodičmi postihnutých detí, a tak sme založili organizáciu nazvanú „Viera a svetlo“: malú podpornú komunitu pre rodičov, ich synov a dcéry, priateľov a pod. Teraz máme okolo 1500 týchto komunít v takmer každej krajine sveta. Viděl jsem tedy zblízka bolest rodičů, z křesťanského i nekřesťanského pohledu, ale také to, že v hloubi svědomí těchto lidí existuje pocit, že pokud mají postiženého syna nebo dceru, je to Boží trest. To vidíme už v deváté kapitole Janova evangelia. Když Ježíš a jeho učedníci potkávají slepého člověka, učedníci se hned tází: „Mistře, kdo zhřešil: on sám nebo jeho rodiče, že se narodil slepý?“ A Ježíšova reakce je: „Ne! Tak tomu není! Je slepý, aby se na něm mohly naplnit Boží skutky.“
Tvrdím, že postihnutí lidé patrí k najodstrkovanejším na svete. Bezesporu už tu nastal veľký pokrok, existujú integrované školy, úsilie o integráciu týchto osôb je aspoň v niektorých krajinách veľké, ale vzato celkovo na ľudí s postihnutím pozerajú s zhovievavosťou a je nimi pohŕdané, zvlášť z toho dôvodu, že žijeme v kultúre súťaženia, honíme sa za úspechom a mocou. Žijeme v spoločnosti, v ktorej panuje tyrania normálnosti. Keď používam výraz „tyrania normálnosti“, chcem tým vystihnúť: všetci musia byť rovnakí! A v tejto tyranii normálnosti mladí ľudia, ak sú pekní, ak sú silní, ak sú schopní, idú nahor. Ak sú krehkí...
Čoskoro budeme žiť vo svete, v ňomž – zvlášť v bohatých krajinách – počet ľudí slabých prevýši počet aktívnej populácie. Neviem, či si to cirkev pripúšťa. Vo Francúzsku bude za pár rokov počet osôb postihnutých Alzheimerovou chorobou dosahovať jeden milión. (Populačná) pyramída, s ktorou sa môžete stretnúť v oblastiach, ako sú Afrika a India, pyramída pozostávajúca z malého počtu starých ľudí, potom aktívne populácie a nakoniec množstva detí, stojí v bohatých krajinách špičkou nadol. Tu je mnoho ľudí slabých, pretože sme schopní udržať nažive aj tých, ktorí onemocneli Alzheimerovou chorobou, a taktiež existuje množstvo úrazov, nehôd na cestách, rôznych nezpôsobilostí, duševných chorôb,Depresií. Potom je tu aktívna populácia a nakoniec obmedzený počet detí. Hovorím o určitých krajinách ako je Taliansko, Francúzsko a ďalšie, kde je veľmi nízka úmrtnosť. S postupom rokov teda budeme stáť tvárou v tvár otázke: „Aký význam má Erik?“ V našich bohatých krajinách to všeobecne zákony riešia tým, že sa týchto ľudí zbavujeme. A môžete si byť istí, že čoskoro bude pre osoby s Alzheimerovou chorobou eutanázia štátnymi zákonmi povolená stále viac. Oprávnene je treba sa pýtať: „Čo to znamená?“ Keď sv. Pavel hovorí, že tie údy tela, ktoré sú najslabšie a ktoré zahalíme oděvem, sú pre telo nepostradateľné (1 Kor 12,22), čo to znamená? Tí, ktorí sú slabí, najslabší, a nie sú reprezentatívni, sú pre telo nepostradateľní... Kladiem vám túto otázku. Nikdy som [totiž] nevidel knihu o ekleziológii,6 ktorá by začínala: „Slabí a nereprezentatívni sú v Kristovom tele nepostradateľní.“ Snáď prenikneme trochu hlbšie k tomu, prečo sú nepostradateľní, keď sa spýtame: „Máme my evangelizovať ich, alebo oni evangelizujú nás?“ Takto sa pýtajme. „My sme evangelizovaní slabými?“
Vrátime sa späť k Erikovi. Je treba, aby sme hlbšie poznali určité prvky ľudskej psyché, ľudského bytia. Predovšetkým si všetci viete predstaviť bolesť jeho matky. Bola touto situáciou zničená. Dieťa slepé a hluché, ktoré nemôže chodiť, hrozná úzkosť – čo to všetko má znamenať? Pred časom za mnou prišla so svojím manželom jedna žena, ktorá čakala dieťa – dievčatko menom Gabrielle. To dieťa trpelo smrteľnou chorobou, na jejž následky deti umierajú už v lona matky alebo krátko po narodení. Prišla si so mnou prehovoriť. Mala už tri deti a z pochopiteľných dôvodov bola na pokraji depresie. Hovorili sme spolu a ona prišla na obed do domu, kde žijem spolu s postihnutými. Nemohol som pre ňu robiť viac než jej pravidelne telefonovať. Hovorila mi, že cíti, ako dieťa v nej kope, bola šťastná – cítila jeho energiu. Potom sa ma spýtala: „Mám to povedať ostatným deťom?“ A ja som odpovedal: „Samozrejme!“ Takže povedala svojim deťom – trojročnému, päťročnému a sedemročnému – že Gabriela pravdepodobne zomrie ešte pred narodením. Jej gynekológ, inak veľmi ohľaduplný, a tiež pediater na ňu tlačili, aby šla na potrat. Pediater nechcel liečiť dieťa, ktoré zomrie. Ale jej päťročné dieťa povedalo: „Mami, tá má ale šťastie, my musíme žiť dlho, a ona pôjde rovno do neba!“ Deti niekedy majú múdrosť, ktorú my nemáme... Dievčatko sa narodilo živé, bolo pokrstené a zomrelo za dva dni. Rodičia, vystavení tlaku zvoliť potrat a [šikanovaní] tyraniou normálnosti, to nemajú ľahké. Ja sa neangažujem v nejakých veľkých akciách pre „Právo na život“, ale môj postoj si určite umiete predstaviť. Myslím si však, že ak ľudia bojujú za právo na život, mali by sa tiež tým, ktorí sú slabí, venovať a nie ich proste zavrieť do nejakých inštitúcií, a tak ich odstrániť. Tento postoj (otvorenosti pre tých, ktorí sú slabí), musí vychádzať z cirkvi.
Teda jeho matka dala Erika do nemocnice a ja by som vám teraz chcel povedať niečo o vzťahu medzi deťmi, ktoré nejako trpia, a ich matkami. Pretože tí najslabší nás učia niečo o slabosti, o zraniteľnosti. My všetci, keď sme sa narodili, boli sme malí, slabí, zraniteľní, krehkí. Nevedeli sme sa brániť. A čo sme potrebovali? Potrebovali sme maminku, ktorá nám povie: „Mám ťa rada. Si môj milovaný chlapček, moja milovaná dievčatko“. Neistota – to je situácia nás všetkých po narodení. A my sme zistili, že aj keď sme boli zraniteľní, dopadlo to dobre, lebo sme boli milovaní. Neskôr sme sa svoje zraniteľnosti a svoje krehkosti desili, ale keď sme boli deťmi, tak zraniteľnými, akými sme boli, cítili sme sa milovaní. Možno toto je základná skúsenosť s Ježišom. Nie to, že konáme dobré skutky, že máme vystudovanú teológiu, že sme aktívnymi členmi nejakej komunity a robíme správne veci, ale to, že sme hlboko milovaní. Tu to všetko začína – sme milovaní, Boh nás pokladá za vzácne.
Jeden postihnutý jedenásťročný chlapec v jednej parížskej farnosti išiel k prvému svätému prijímaniu. Po svätej omši sa konala v rodine malá oslava. Keď sa končila, jeden zo strýkov a zároveň krstný otec dieťaťa povedal matke: „To bola ale krásna eucharistia. Škoda, že on tomu vôbec nerozumel.“ Matka sa rozplakala a chlapec, keď videl jej slzy, jej povedal: „Mami, netráp sa, Ježiš ma miluje takého, aký som.“ Čo znamená: „Nemusím byť taký, akým ma chcú mať druhí, môžem byť sám sebou. Tak je to dobre, maminko, neplač, Ježiš ma miluje takého, aký som.“ Všimol som si, že tieto slová sú ľuďmi ťažko prijímané, pretože oni sa často cítia milovaní, len ak sa budú viac snažiť. Ak!
Toto dieťa ale zakúsilo, čo znamená byť milované také, aké je, so svojimi obmedzeniami a svojou chudobou. A môže nás niečomu naučiť. Čo sa stane, keď dieťa objaví, že jeho maminka ho nemiluje také, aké je? Keď dieťa vidí, že jeho matka a otec z neho nemajú radosť, že je pre svoju matku sklamaním a že ona nad ním plače? Tí z nás, ktorí sme mali maminku, ktorá nás objímala a hovorila nám, že sme jej drazí, sme začínali svoj život s vedomím, že sme slabí a sme milovaní a že je to tak dobre. Ak však túto skúsenosť nemáme, máme v sebe bariéry, ktoré sú príčinou veľkých úzkostí. Erik nevedel, kto je. To môžete vidieť u mnohých mladých na ulici, u mladých delikventov, narkomanov – nevedia, kto sú! A snáď mnohí z nich [nikdy] nezakusili, že by im niekto povedal: „Milujem ťa takého, aký si. A si dôležitý; pre mňa si dôležitý.“
Erik k nám prišiel z psychiatrickej nemocnice, keď mu bolo šestnásť rokov – krehúčky mladíček – a náš úkol v komunite Archa nebol v prvom rade zmeniť ho, ale prijať ho. Samozrejme, aj my potrebujeme odborníkov, len vďaka nášmu lekárskemu tímu sme boli schopní mu operovať nohy a podarilo sa, že chodí. Samozrejme, že pri styku s ľuďmi, ktorí trpia fyzicky či psychicky, potrebujeme dobrých psychiatrov, dobrých lekárov, dobrých profesionálov. Našou vlastnou úlohou je ale postihnutého človeka prijať a dať mu najevo: „Som rád, že som tu s tebou.“ Hovorievam, že pedagogika Archy spočíva v tom ukázať druhému: „Som rád, že s tebou žijem, som rád, že si“, pretože väčšinou dotyčný slýchal, aspoň vo svojej rodine, iba: „Si sklamaním!“ Vidíte, milovať niekoho znamená ukázať mu, že je vzácny: „Si dieťa Božie! Si vzácny. Možno, že spoustu vecí nedokážeš, ale si vzácny.“ Toto je Františkovo vnútorné videnie malomocných: „Si vzácny.“ Ak niekto z vás mal to privilégium pracovať s väzňami alebo (s ľuďmi) v katastrofálnych podmienkach, viete, že tam nie ste predovšetkým preto, aby ste tých ľudí obrátili, ale že tam ste predovšetkým preto, aby ste im povedali: „Si vzácny! Si dôležitý! Máš cenu, máš cenu!“
To je ale dlhá cesta a ja by som chcel niečo povedať aj o asistentoch, ktorí k nám prichádzajú, a o tom, aký pokrok musia urobiť. Naším úlohou je pomôcť asistentom prejsť od dobročinosti k spoločenstvu. Dobročinnosť, ako vieme, znamená konať dobro pre druhých. Keď máme viac peňazí, schopností, vedomostí, chceme z toho konať dobro pre druhých. A keď konáme dobro pre druhých, konáme dobro aj sami pre seba, máme z toho dobrý pocit – viem, že teraz konám dobro. Teda konať dobro prináša uspokojenie. A človek má pocit moci. Teda [naším úlohou tu je] pomáhať ľuďom prejsť od dobročinnosti – ktorá dáva, keď my chceme dávať, keď [my určujeme,] ako veľa toho dáme, a [určujeme] čas, ktorý venujeme... Prejsť od tejto dobročinnosti k spoločenstvu, ktoré znamená opravdivé stretnutie – stretnutie s tebou v tvojej chudobe – a znamená stretnúť sa s Erikom v jeho chudobe.
Keď som skončil v roku 1980 v role vedenia svojej komunity, prišiel som žiť s Erikom a ostatnými niečo, čo je „vtelenie“. Objímať telo, dotýkať sa tela, pomáhať telu nachádzať jeho pravú hodnotu. Hovorím, že Archa je založená na tele; nie na slove, ale na tele. Pretože ľudia, ktorí prichádzajú do našich komunít, prichádzajú s rozbitými telami. Aj keď slovo je samozrejme tiež dôležité. Celé tajomstvo vzťahu medzi slovom a telom je tajomstvom sviatosti. Slovo a telo. Často hovorím, že zvestovať evanjelium chudým neznamená povedať im: „Boh vás miluje“, ale: „Ja vás milujem. Ja sa pre vás budem nasadzovať vo mene Ježišovom.“ Za slová sa môžeme schovať, ale telo je blízkosť. Ako hovorím, je to opravdivé vtelenie. Tu vyvstáva tajomstvo Panny Márie, ktorá sa tela Slova, ktoré sa stalo telom, dotýka, miluje ho, krmí, umýva. Musím povedať, že slovo sa stáva telom rovnako, ako sa telo môže stať slovom.
S ľuďmi ako Erik je to beh na dlhú trať. Šestnásť rokov mu bolo zle, šestnásť rokov žil v úzkosti – a úzkosť je niečo veľmi odlišného od strachu. Strach znamená obyčajne strach z niečoho, a ak to „niečo“ odstránime, tak aj strach zmizne a nezažívame už úzkosť. Úzkosť je cosi existenciálne: kto som ja, či mám nejakú hodnotu, či som milovaný, či som dôležitý, či naozaj existujem, kde existujem, čo som zač. Ľudia, ktorí sú uväznení v pasci úzkosti môžu upadnúť do depresie, pretože depresia je jedným zo spôsobov, ako čeliť úzkosti, ako keď človek vytiesní svoju citlivosť alebo keď sa nechá vytiahnuť von z reálneho sveta. Naším úlohou teda bolo prijať Erika a ukázať mu, že sme radi, že existuje, že je pekné s ním byť. Jedna vec nás dojíma. Keď k nám Erik prišiel, nebol pokrstený. Občas prichádzal do kaplnky a nás práve upútalo, že keď bol v kaplnke, tak ak bol slepý a hluchý, zdalo sa nám, že má v sebe pokoj. Keď pobýval v kaplnke, jeho tvár bola kľudná, aj keď inak v nej mal výraz napätia, úzkosti, neustáleho vnútorného pohybu. Viete, v súžití s niekým, ako je Erik, ktorý nie je s to vyjadriť sa slovami, musíme sa snažiť porozumieť mu skrze znamenia, ktoré dáva jeho telo.
Keď bol Erik tak kľudný, pýtali sme sa medzi sebou aj našich kňazov: „Čo sa to deje?“ A došli sme k záveru, že v týchto chvíľach sa Erikovi zjavuje Boh. Nebola to istota, len sme sa toho dohadovali, náš záver bol však taký, že Boh sa Erikovi dáva poznať. Nie prostredníctvom slov, ale skrze vnútorný pokoj. Pretože tak sa Boh dáva poznať – zjavuje sa: vo vnútornom pokoji, v tichu, jemnosti a nežnosti. A tak toto nás postupne viedlo k tomu, že Erik bol neskôr pokrstený a prijal prvé sväté prijímanie. Boli to okamžiky veľkej nežnosti v ňom, robil samozrejme pokroky. Nemohli sme uzdraviť jeho telo, jeho oči, ale mohli sme určitým spôsobom dosiahnuť k jeho srdcu a myslím si, že Erik začal chápať, že sú tu ľudia, ktorí sa o neho zaujímajú nie preto, že už robí niečo lepšie, ale iba preto, že je dieťaťom Božím a členom ľudskej spoločnosti. Erik zomrel sedem rokov nato. Mal poškodený hrudník a jedného dňa začal mať problémy s dýchaním, rýchlo sme ho vezli do nemocnice, ale zomrel ešte v aute.
Týmto tajomstvom [Božieho zjavenia v ľuďoch slabých] sa teda teraz zaoberáme a tým, ako pomáhame našim asistentom pokročiť od dobročinnosti skrze konanie dobra a dospieť k [takému] prokazovaniu pomoci postihnutým, pri ktorom je patrné, že postihnutí ľudia majú čo dať nám. Do našej komunity každý rok prichádzajú na jeden mesiac budúci kňazi. Počas januára a februára boli v piatich alebo šiestich komunitách v našej oblasti. A týchto asi 19 budúcich kňazov na konci svojho pobytu požiadalo, aby sa so mnou mohli stretnúť. Povedal som im: „Nechcem vám niečo prednášať, rád by som naopak počul od vás, čo ste vy prežili a zakúsili.“ Téměř všetci odpovedali, že život v našich domoch ich premeniť. Pýtal som sa: „Tomu nerozumiem, všetci ste budúci kňazi a hovoríte, že ste sa premenili – iba tým, že ste žili s ľuďmi, ktoré niektorí nazývajú bláznami. V čom spočíva táto vaša premiena? Čo ste zažili?“
Mou zkušeností je, že mnohí z týchto budúcich kňazov žijú „vo svojej hlave“, ale majú mnoho problémov so vzťahmi. Viete, keď niekto žije „vo svojej hlave“, učí sa všetko možné a potom hovorí ľuďom, aká je pravda, ale vzťahy sú niečo iné, v nich záleží na naslúchaní, na [ochote a schopnosti] ísť do kontaktu: rozprávajte mi svoj príbeh, rozprávajte mi, čo prežívate – ako tá žena, ktorá ku mne prišla s malou Gabrielou v lone. Rozprávajte mi proste o svojej bolesti, o tom, čím žijete. Ja nemôžem zmeniť bolesť ľudí. Všetko, čo môžem urobiť, je ísť s vami, môžem vám každý týždeň zatelefonovať. Vidíte, nemôžem zmeniť ľudskú bolesť. Neviem tvárou v tvár bolesti ani povedať niečo pekné. Bojím sa slov – tých duchovných slov, ktoré nevchádzajú do ľudského srdca, ale zostávajú vonku. Tak tomu bolo, keď som navštívil jednu ženu, ktorá mala veľmi ťažko postihnuté dieťa, a opýtal som sa jej: „Sverili ste sa panu farárovi?“ Ona mi povedala: „Áno, prišiel, strávil so mnou pár minút, videl moje dieťa a povedal mi: 'To je tvoj kríž!' A viac už neprichedol.“ Ten kňaz mal povedať: „Môžem prichádzať každý týždeň a vykúpať ho – to je všetko, čo môžem urobiť, ale rád by som, aby si vedela, že v tom chcem kráčať pri tebe.“ Ako už som povedal, sme povolaní byť Archa, ktorá je založená na tele, ale sme povolaní kráčať s bolesťou, pretože nemôžeme vyliečiť Erika alebo Françoise (Františku).
Včera, než som odletel na letisko, zašiel som za Františkou a poprosil som ju: „Idem prednášať karmelitánom, budeš sa za mňa modliť?“ Františke je 78 rokov a je ťažko postihnutá, slepá, nehýbe sa z lôžka. Prijali sme ju do jedného našho malého domu, keď jej bolo asi štyridsať, je to teda už 38 rokov. Bola inkontinentná, nedokázala sama jesť, nemohla hovoriť atď. Teraz som ale cítil, že skôr než prídem sem, aby som s vami hovoril, chcem, aby sa za mňa modlila – a ona sa na mňa pozerala svojimi nevidomými očami, počúvala ma a ja som sa dotkol jej tváre a povedal som jej: „Potrebujem tvoju modlitbu, potrebujem tvoju pomoc.“ Neviem, nakolko mi rozumela, ale pre našu komunitu je to veľmi dôležitý človek. Teraz je jej 78 rokov a nevieme, ako dlho ešte bude žiť, nemôže opustiť svoj pokoj, pretože je príliš slabá a mohla by sa nakaziť ďalšími chorobami. Ale poviem vám o nej jeden príbeh. Petr je jeden mladý Kanaďan, ktorý prišiel, aby rok žil v dome, kde žije Františka. Petrovi je 28 rokov a pri jednej duchovnej obnove rozprával toto svoje svedectvo: „Požiadali ma, abych sa staral o Františku, a mne zatrnulo u srdca, pretože som nevedel, čo mám robiť. Je slepá, hluchá, stále iba leží, občas si zleje všetky šaty; nechcel som s ňou byť a krmiť ju. Ale potom som to vzal.“ Petr k nej chodil každý deň, dvakrát alebo koľkokrát bolo treba ju krmiť. A potom povedal: „Jednoho dňa ma Františka vzala za ruku, pozrela sa na mňa a usmiala sa. Cítil som sa úplne premenený, niečo sa vo mne stalo – zrazu tu bol vzťah – bola to chvíľa milosti. Prítomnosť Božia, ktorú nechápem, zvláštná chvíľa, v ktorej sme sa stretli: to, čo bolo hlbšie v jej osobnosti, skryté za jej chorobou, vekom, krehkosťou a nemohúcnosťou, a ja, ktorý som súčasťou onoho systému „normálnosti“, ktorý vyžaduje, aby sme boli krásni, silní a schopní. A v tom okamžiku, keď sme sa stretli, som bol schopný prijať celú svoju zraniteľnosť a slabosť. Nie som to, čo robím, som niečo iné, som niekto.“ Hľa, také je to tajomstvo.
Máme mnoho asistentov, ktorí prichádzajú len na krátku dobu. Zažijú hlbokú skúsenosť a odchádzajú – taký je tlak „normálnosti“, zarábať peniaze, mať moc, byť slávni, byť dôležití. Žiť s Františkou a Erikom. Stretol som sa nedávno s rodičmi žiakov jednej strednej školy v Paríži a jedna z otázok, ktoré mi dali, znela: „A aké máte problémy?“ Povedal som: „Jedným z našich problémov sú rodičia našich asistentov.“ Všetci sa na mňa udivene zadívali a ja som opakoval: „Áno, vy! Ste šťastní, keď vaše deti idú a strávia s nami šesť mesiacov, pretože im to pomôže byť dobrými ľuďmi; ale keď s nami zostanú, aby žili s týmito postihnutými, vy nechcete, a ja to dobre viem! Rodičia nechcú, aby ich deti žili posolstvo evanjelia a aby žili s chudobnými a vydedenými a zvlášť s tými, na ktorých je pohlížené ako na malomocných našich čias.“ Z tohto všetkého tlaku pochádza tlak „normálnosti“ mať sa pekne po hmotnej stránke. [A predsa] ľudia môžu zakúsiť to, čo zažil Petr. Akúsi vzájomnú výmenu zakúšania Boha skrze taktiežto tajomné stretnutie s tými, ktorí sú najodstrkovanejší a najmenej žiadaní. Predsa len zistíme, že sme premenení, že sme [teraz] zameraní na vzťahy. Ale aj toto je dlhá cesta a vyžaduje čas. Koľko mladých ľudí by mohlo prísť do vášho rádu po tom, čo vykonali skúsenosť s Bohom – zaslechli volanie. Čo to znamená? Že v niektorej oblasti ich srdca je zasiahla zvesť evanjelia a Ježiša. A môžu prísť s nadšením, ale vy aj ja vieme, koľko nadšenia môže postupne vyprchať, a nakoniec sa z nás stávajú ľudia, ktorí konajú bez valného nadšenia. Otázkou teda je, v čom spočíva naša nádej, nádej, ktorá živí nadšenie, túžbu.
To je tá pravá otázka. Požiadali ste ma, abych k vám hovoril o komunite a o nádeji. Potrebujem [v tom od vás] pomoc... Myslím, že my všetci potrebujeme pomoc. Ako môžeme podporiť naše komunity, aby byly miestami nádeje, nadšenia, emócií? My máme posolstvo, ktoré máme predávať, posolstvo, ktoré máme posielať svetu, a náš svet sa nachádza v ťažkej situácii. Všade je bolesť, zmatek. V čom je nádej? Akú nádej môžeme svetu ukázať? Tak sa pýtame. To je otázka mých asistentov, ktorí zažívajú skúsenosť stretnutia s ľuďmi odmietanými, vystavení tlaku „normálnosti“ a tlaku zarábania peňazí a ovplyvnení médiami a televíziou. Televízia má obrovský vplyv na mozog, na vedomie i podvedomie. Jeden svetelňák mi povedal, že navštívil katolícke školy v diecéze a bol šokovaný tým, že 90–95% mladých ľudí vo veku 16–17 rokov má vo svojich izbách, kde spia, televíziu. Dnes máme nových vychovateľov – televíziu a internet! Na Googlu môžeme vyhľadávať čokoľvek. A naša myseľ i podvedomie sú manipulované, takže kde nájsť nadšenie a emócie?
Naše komunity sú veľmi krehké. Je mnoho ľudí, ktorí čakajú na to, aby mohli prísť do Archy. Máme päť malých komunít v Indii, jednu v Kalkate. Umíte si predstaviť počet postihnutých na uliciach Kalkaty alebo zavretých v nemocniciach či iných inštitúciách. Ale kto s nimi chce žiť? To je otázka. A ako môžeme pritiahnuť asistentov a ako ich máme formovať? Aká formácia povedie k tomu, aby ľudia, ktorí chcú prokazovať dobročinnosť, prišli a objavili tajomstvo – [úmyselne] hovorím tajomstvo – že môžeme byť uzdravení, keď vstúpime do vzťahu s takýmito ľuďmi, ako bol Erik. Vo 25. kapitole Matúšovho evanjelia je napísané: „Poďte, požehnaní môjho Otca, ujmite sa kráľovstva, ktoré je vám pripravené od založenia sveta. (...) bol som nahý a obliekli ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. (...) Pane, kedy sme ťa videli...? Čokoľvek ste urobili jednému z týchto nepatrných, mne ste urobili.“ Je to tiež naša skúsenosť? Keď žijeme s postihnutými ľuďmi, nejde o to, že pre nich proste niečo robíme, ale my s nimi žijeme. Áno, musíme to robiť tiež preto, aby sme im pomohli stále lepšie prospievať a pracovať atď. Ale nachádzame sa v historickom období, v ktorom nás ovláda tyrania normálnosti. Je treba, aby každý z nás prekročil [zameranie na] úspech a učil sa objavovať Erikovo tajomstvo a žiť s Erikom a s ostatnými. Vzdialili sme sa od tajomstva posolstva evanjelia, ktoré je miestom nádeje pre náš svet.
Dnes sa vo svete v bežnom tisku objavuje čím ďalej viac zaujímavých článkov. Doteraz sme tu nachádzali individualizmus, zameranie na osobný úspech, osobné uznanie. Ale veci sa menia. Teraz nájdeme v časopisoch: v nasledujúcich desiatich rokoch budeme žiť lepšie, keď sa dôležitými stanú vzťahy. Ak sa naučíme žiť vzťahy. Ale vzťahy sú ťažké. Vy pravdepodobne chápete, že komunitu môžete usmerňovať stanovením predpisov: kedy vstávate, modlíte sa atď. Dodržiavať pravidlá v komunite sa naučí každý, ale čo znamená navzájom „milovať blížneho“? Čo znamená tento zákon lásky, ktorý tvorí komunitu? Vieme, že nie sme učeníci Kristovi, [už] keď chodíme na omšu, modlíme sa a poznáme dobre teológiu, ale keď milujeme druhých. „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, budete-li mať lásku k sebe navzájom“ (Ján 13,35). A to nie je jednoduché. Všetci máme v sebe bloky, strachy, predsudky voči tým, ktorí sú iní ako my. Cítime sa vo vzťahu „lapeni“. Bojíme sa byť naozaj otvorení, pretože ten druhý by mohol zraniť a ja by som mohol zraniť jeho. Všetci kalkulujeme. Nie je ľahké tvoriť komunitu, kde sa naozaj prejavujeme, kde sa navzájom milujeme. Také sú vaše ťažkosti, také ťažkosti tu sú. Je to obtiažne – ale dovolím si tvrdiť, že komunita je miesto, kde kráčame spolu s trpiacimi, a predovšetkým je miesto, kde milujeme jeden druhého ne skrze nejaký predpis, ale tak, že sme s Erikom – že si všímame, čo Erik potrebuje – a nie len čo potrebuje Erik, ale aj čo potrebujú asistenti.
Niektorí asistenti mi hovoria, aké je to skvelé byť s postihnutými, ale pre iných asistentov je to strašné. Postihnutí smú byť postihnutí, takí proste sú, u nich nevadí, že sú šialení, ale asistenti musia byť ako ja, nesmú byť šialení, nesmú byť takí alebo makoví. Všetci ale máme svoju históriu, históriu viery, pádov, úspechov, všetci sme ľudia zranení. [Pokud jde o] históriu našich vzťahov: nádejou, našou nádejou je, že môžeme byť znamením pre tento svet, znamením, že slabí nesmú byť odmietaní, pretože [tu] majú svoje miesto, znamením, že každý človek je vzácny v očiach Božích. Nech už je jeho náboženstvo akékoľvek. Niektorí z nás totiž žijú v ekumenických komunitách alebo v komunitách, tvorených ľuďmi rôznych náboženstiev. Napríklad v Indii žijeme spolu hinduisti, moslimovia a kresťania. Učíme sa spolu žiť vo svojom spoločnom ľudstve. Žiť spoločne ako katolíci [ešte] neznamená, že je to snazšie ako žiť s hinduistami. To, že máme rovnakú vieru, neznamená, že sa navzájom milujeme. Všetci máme svoju históriu čo do zranení a ťažkostí vo vzťahoch, sme s to utekať od vzťahov, schovávať sa pred nimi, byť stále zamestnaní, aby sme sa s druhými nemuseli stretnúť. My skúšame byť komunitou, v ktorej sa učíme milovať jeden druhého, každého pre to, že je, so svojou krehkosťou. Preto hovorím, že je to škola lásky so všetkou bolesťou, ktorú to prináša. Mnou nádejou je, že taká je Božia láska k tým najslabším a najchudobnejším, že On nám pošle množstvo asistentov, pretože srdcom Archy sú vzťahy. Vytvárať vzťahy, dohodnúť sa, že sme spolu spojení. Som rád, že som sa s vami mohol podeliť o našu skúsenosť, som rád, že vám môžem povedať, že potrebujeme vaše modlitby, a som vám vďačný za vaše pozvanie a za to, že som vám mohol rozprávať svoj – náš príbeh.
Z taliančiny preložili Martina Vintrová a P. Gorazd.
