P. Vojtěch Kodet, O.Carm.1
Prijali sme za svoj našimi biskupmi vyhlásený program prípravy na jubileum príchodu svätých Cyrila a Metoděja na Veľkú Moravu. V roku 2013 tomu bude 1150 rokov. Témata pre jednotlivé roky bola stanovená takto:
prípravný rok – slovo Božie,
1. rok (2011) – krst (vrcholom mala byť obnova krstného sľubu o Veľkej noci),
2. rok (2012) – birmovanie (s obnovou birmovania o letniciach),
3. rok (2013) – Eucharistia (s dôrazom na oslavu sviatku Tela a Krvi Pánovej).
Na záver trojročného cyklu sa má v našej českomaďarskej cirkevnej provincii konať eucharistický kongres.
Krstný rodič – pri vyslovení tohto slova sa neveriacim ľuďom okolo nás vybaví najskôr film toho mena (z roku 1972), gangsterské drama, natočené podľa rovnomenného románu Maria Puza, o filme, o ktorom sa hovorí, že patrí medzi prelomové diela tzv. Nového Hollywoodu. Avšak svoj domov a svoj pôvodný význam má slovo krstný rodič v cirkvi.
Dnešný cirkevný kódex používa pre označenie krstného rodiča dôsledne slovo patrinus, ktoré pôvodne znamenalo „ručiteľ“ alebo „prímluvca“, ale latinčina pozná aj slovo compater – doslovne preložené: „spoluotec“ – s ženskou obdobou commater. Z tohto slova commater pochádza naše české „krstná mama“, „krstný otec“, niekde nárečovo kmoch alebo v zdrobnenine kmocháček, krstnička. Krstený či birmovaný človek je voči svojmu krstnému rodičovi nazývaný krstenec alebo krstenica. (Slovo krstenica nie je ale užívané jednoznačne: je potrebné obozretnosti, niektorí ním označujú krstného rodiča.)
Krátke nahliadnutie do histórie
Korene krstného rodičovstva siahajú do predkresťanského židovstva. Vtedy boli pri prijímacích obradoch proselytov (konvertitov z pohanstva k židovstvu) vyžadovaní traja svedkovia. Tí mali tiež vykonávať určitú službu pri krste proselytov a pri ich výučbe. S takýmito ručiteľmi sa potom stretneme aj pri krste v ranokresťanskom prostredí. Aj tam vystupujú ako svedkovia krstu a pomocníci pri krste.
Postupne bolo potom krstné rodičovstvo zavedené aj pri krste detí, ktorý sa udieľoval na základe viery rodičov. Svätý Augustín (354–430) ale poznal tento zvyk len vo výnimočných prípadoch.
Nešťastný vývoj nastal v nasledujúcich storočiach: krstní rodičia postupne preberali pri krste všetky úlohy rodičov, ktorí často k krstu svojho dieťaťa ani neboli prítomní. Zvlášť pri krste detí krstný rodič prijímal záväzok, ktorým dával záruku:
- že bude o dieťa sa starať v prípade, ak by stratilo rodičov;
- že bude rodičom pomáhať pri výchove dieťaťa – nielen náboženskej;
- že sa bude s dieťaťom stýkať, aby sa stali priateľmi a aby mu mohol byť človekom dôverne blízkym a rádcom;
- že sa bude za krstenca modliť;
- že bude dozerať na to, aby krstenec plnil svoje náboženské povinnosti (účasť na nedeľnej omši, príprava a prijatie sviatosti zmierenia, prvé sväté prijímanie, birmovanie).
Reforma, vychádzajúca z Druhého vatikánskeho koncilu, položila pri krste detí znovu hlavný dôraz na rolu rodičov. Úvod k obradu krstu malých detí doslova hovorí: „Zo samého poriadku stvorenia vyplýva, že služba i poslanie rodičov pri krste detí má väčšiu dôležitosť než poslanie krstných rodičov“ (čl. 5). Tento dôraz vyžaduje, aby sa rodičia na krst dieťaťa pripravovali, alebo boli pripravovaní, a aby sa krstu dieťaťa aktívne zúčastnili. Citujme z toho istého čl. 5 odst. 3:
Rodičia dieťaťa totiž majú pri udeľovaní krstu naozaj dôležité poslanie. Predovšetkým majú počúvať vážne pripomienky kňaza a podieľať sa na spoločnej modlitbe ostatných prítomných veriacich. Okrem toho však sami vykonávajú pri udeľovaní krstu tieto služby:
a) verejne žiadajú o krst dieťaťa;
b) po kňazovi aj oni požehnávajú dieťa na čele znamením kríža;
c) zrieknu sa satana a vyznávajú vieru;
d) prinášajú dieťa ku krstnému prameňu (predovšetkým matka);
e) držia rozžatú sviecu;
f) dostávajú požehnanie, ktoré je osobitne učené matke a otcovi.
Je potrebné otvorene povedať, že už v prvej polovici 20. storočia sa v našich krajinách krstné rodičovstvo pri krste i pri birmovaní stalo niečím poväčšine ryze formálnym. Iba akousi čestnou funkciou. Vlastný obsah krstného rodičovstva sa úplne vytratil.
V dnešnej dobe sa snažíme o návrat k pôvodnému významu krstných rodičov. Pri krste detí má krstný rodič prevziať spoločne s rodičmi zodpovednosť za výchovu dieťaťa vo viere.
Aké predpoklady by mal mať krstný rodič
Pokusme sa uviesť ich v krátkom výčte:
- krstný rodič má byť vybraný katechumenom alebo rodičmi či zástupcami dieťaťa (prípadne farárom, krstiteľom);
- musí byť schopný a ochotný úkol krstného rodiča prevziať (mať tento úmysel v duchu cirkvi);
- musí mu byť aspoň 16 rokov, pričom sám už prijal iniciačné sviatosti (krst, birmovanie a eucharistiu), člen katolíckej cirkvi, žijúci zodpovedajúcim spôsobom podľa viery;
- nemá to byť otec alebo matka krsteného dieťaťa;
- má byť jeden krstný rodič alebo krstná mama alebo pár (muž a žena);
- nekatolík môže byť prizvaný iba ako druhý krstný rodič – ako tzv. svedok krstu;
- je-li to možné, má byť ten istý krstný rodič pri krste dieťaťa aj neskôr pri birmovaní.
V starovekej cirkvi boli krst a birmovanie udieľované už dospelým katechumenom a teda zároveň. Neskôr, keď boli udeľované oddelene, odporúčalo sa zvoliť si k birmovaniu iného krstného rodiča. Dnes sme sa vrátili k prvotnému pojatiu. Tak to požaduje aj Katechizmus katolíckej cirkvi: „Je vhodné, aby si kandidáti na birmovanie, tak ako pri krste, našli duchovnú pomoc krstného rodiča alebo krstných rodičov. Odporúča sa, aby to bola tá istá osoba, ktorá bola vybraná pre krst, aby sa lepšie zdôraznila jednota oboch sviatostí“ (čl. 1311).
Pri birmovaní je však možné, aby rodičia sami ako krstní rodičia priviedli svoje dieťa k birmovaniu. Je pochopiteľné, že si katechumen alebo kandidát birmovania za krstného rodiča volí toho, kto mu pomáhal na ceste viery.
Čo je úlohou krstného rodiča?
Krstný rodič teda predovšetkým dáva záruku za pokrsteného (že jeho príprava bola úprimná a dostatočne intenzívna) a uvádza ho následne do živej a žitej viery, do života podľa evanjelia, do praxe sviatostného života, do života modlitby a žitia zo slova Božieho, do života viery, nádeje a lásky, do života v cirkvi a do služby v cirkvi (do života z Ducha svätého).
Práve tento mystagogický rozmer krstného rodičovstva býva najväčším úskalím pri naplňovaní úlohy, ktorú na seba krstný rodič berie. Mystagógiou rozumieme uvedenie do prežívania tajomstva; do hlbokého vnútorného pochopenia skutočnosti a s tým spojenej praxe. Slovo mystagógia znamená „zasvätenie“ a všeobecne jím bolo označované obdobie, navazujúce na iniciáciu. Od 4. storočia sa pojem mystagógia užíval pre starostlivosť cirkvi o neofyty (novopriekritér). Prijatím iniciačných sviatostí – krstu, birmovania a eucharistie – boli začlenení do spoločenstva cirkvi a potom následne – v období mystagógie – boli hlbšie uvádzaní do kresťanského života.
Pripomeňme si: podobne sme všetci, celé spoločenstvo cirkvi, v priebehu liturgického roku stále hlbšie uvádzaní do tajomstva Kristovho! Keď vo Sk 8,26n. jáhen Filip oslovuje etiópskeho dvorana a položí mu otázku: „Rozumieš tomu, čo čítaš?“ dostáva sa mu odpovede: „A jak by som mohol, keď mňa nikto neuvedie?“ (Tak doslovne podľa gréckeho textu.) V gréčtine je tu užito tvar slovesa hodegein – viesť. Od toho je odvozen termín hodegetika – nauka o duchovnom vedení.
Uvádzanie do života s Bohom je skôr svedectvo než vyučovanie. Srovnajme evanjelijné zmienky o takomto svedectve pri povolaní apoštolov: Ondrej priviedol k Ježišovi Petra (Ján 1,40–42), Filip Natanaela (Ján 1,45–46). Viera a láska k Bohu sa prenášajú od srdca k srdcu. To predpokladá ochotu a schopnosť zdieľať sa o živote s Bohom. Ako konkrétne? Ako konkrétne medzi vami a vašimi krstencami?
(Na prednášku nadviazala diskusia.)
