Terezie z Avily (1515–1582)
Niekedy sa mi stávalo – ako i teraz, aj keď ďaleko zriedkavejšie – že na mňa padli tak ťažké úzkosti a tak páliaca telesná trápenie, že som nevedela, čo robiť. Keď nič netrápilo môjho ducha, radosne som znášala i ďaleko ťažšie telesné bolesti. Prišlo-li však oboje súčasne, bolo to naozajstné mučenie. Vtedy som zabúdala na prijaté milosti, na ktoré som si spomínala len ako na vzdialený sen, ktorý len zvyšoval moje trápenie.
Rozum sa zatmieval, potýkala som sa s tisíckami pochybností a úzkostí, takže sa mi zdalo, že nedokážem pochopiť, čo sa vo mne odohralo, a že snáď všetko bol iba klam. I myslela som si: Prečo mám ešte klamať i druhých? Čiže nestačí, že som sa klamala ja sama? Zdalo sa mi, že som tak zvrhlá, že som si myslela, že všetky zla a bludy na svete sú dôsledkom mojich hriechov.
Zrejme išlo o hrbatú pokoru, ktorú mi vložil do srdca diabol, aby ma znepokojil a videl, či sa mu podarí dovliecť ma až k zúfalstvu. Ja už som sa však tak dobre naučila, kedy ide o diabla, že ma v tomto bode už tak často netrápi ako kedysi, pretože vidí, že poznám jeho pasce.
Tato hrbatá pokora vytvára zmätok a neklid už od svojho vstupu do duše, takže sa zmieta medzi temnotami a vyprahlosťami po celý čas, čo trvá, sužuje ju, takže nie je schopná sa modliť ani vykonať niečo dobré. Zdá sa, že dusí dušu a spútava telo tým, že obom zabraňuje v činnosti.
U pravej pokory tomu tak nie je. Duša, ktorá ju vlastní, uznáva, že nie je ničím, trpí svojou vlastnou ubohosťou, veľmi preháňa svoju zlobu, a to viac, než ju dokáže preháňať diabol v predchádzajúcom prípade, a vidí, že to všetko je pravda; ničméně neupadá do zmätku, neznepokojuje sa a nemá temnoty a vyprahlosť, ale pokoj, radosť, svetlo a slastný pocit: skrátka úplný opak toho, čo pochádza od diabla. Trýzeň, ktorú cíti, ju povzbudzuje, lebo sa jej zdá ako veľká Božia milosť, s ktorou môže ešte viac pokročiť. Ak ju na jednej strane bolí, že urazila Pána, z druhej strany sa posilňuje pomyšlením na jeho milosrdenstvo. A ak svetlo, ktorým je zalitá, ju naplňuje zahanbením, zároveň ju nutí chváliť božskú Veľkoleposť, ktorá ju tak dlhú dobu znášala.
V pokore od diabla nie je svetlo pre nijaké dobro a zdá sa, že Boh všetko vrhá do ohňa a stíha krvou, lebo sa nevidí nič len jeho spravodlivosť. I keď diabol nedokáže úplne odňať vieru v Božie milosrdenstvo, toto však nielen že nedokáže potešiť, ale stane sa príčinou väčšieho súženia kvôli tomu, že sa človek pred ním cíti viac zaväzovaný.
Toto je podľa môjho názoru jeden z najvyberanejších, najlepšie maskovaných a trýznivých úskokov, ktorý diabol dokáže vynálezť.
(Život 30,8–10)
