P. Gorazd Cetkovský O.Carm.
Na jednom z formálních stretnutí sme sa v niektorých spoločenstvách terciárov Karmelu zamýšľali nad významom samoty v našom duchovnom živote. Ponúkame tento materiál na osobnú inšpiráciu tiež prostredníctvom časopisu.
Prví bratia na hore Karmel boli pustovníci
Úmyselne samotu hľadali. Rèholi stanovuje: „Miesta môžete mať na samotách alebo tam, kde vám ich darujú…“ (k. 2) a „… nech má každý z vás vlastnú samostatnú celu…“ (k. 3). Touto celou bol pôvodne domček, neskôr izba.
A „všetci nech zostávajú vo svojich celách alebo blízko nich a dňom i nocou rozjímajú nad zákonom Pána a bdia na modlitbách, nie sú-li z oprávnených dôvodov inak zamestnaní“ (k. 7). Na zaistenie pokoja bratom: „Priorova cela nech je blízko vchodu, aby sa prvý stretával s prichádzajúcimi, a podľa jeho rozhodnutia a nariadenia nech sa potom deje všetko, čo bude treba urobiť“ (k. 6). Spoločne teda bratia zažívali iba: každé ráno slávenie eucharistie a o nedeľách tzv. kapitulu („preberajte záležitosti zachovávania rádu a spásy duší“ – k. 11).
Až úprava rèholi pápežom Inocentom IV. v r. 1247 priniesla aj spoločnú modlitbu žalmov a spoločné jedlo v refektáři. Dovtedy sa toto oboje dialo v súkromnej cele. 14. storočie znamenalo pre rèholi aj Karmel rozmach a zároveň často úpadok. Praktický život v kláštoroch sa čoraz viac líšil od pustovníckeho rázu rèholi a tento nesúlad malo odstrániť zmiernenie rèholi, vyžadované na pápeža Eugena IV. Ten r. 1432 dovolil karmelitánom zdržiavať sa v určitých dobách v areáli kláštora a v rádových kostoloch (teda nielen na cele).
Pustovnícky život má v cirkvi bohatú tradíciu
Od apoštolských čias žili v cirkevných spoločenstvách predchodcovia neskorších rehoľníkov – horliví kresťania (asketi), ktorí zachovávali zdrženlivosť (celibát), a to pre Božie kráľovstvo (v očakávaní jeho príchodu v sláve). Žili „pred vlastným domom“ – tzn. „vo farnosti“, v obci alebo blízko nej. V 4.–6. storočí (pod vplyvom príkladu sv. Antonína Pustovníka) nastal v cirkvi slovami P. Špidlíka „skoro masový útek do púšte“. Slovo mních pochádza od gréckeho monachos – osamelý. Títo horlivci odchádzali do púšte žiť v samote, na opustených miestach. Aj keď čoskoro sa rozvinula aj spoločná forma zasväteného života – kláštory – a početne prevládla, predsa pustovnícky život zostal natrvalo súčasťou života cirkvi.
V stredoveku (často ako reakcia na úpadok kláštorov alebo duchovenstva) prichádzali nové vlny záujmu o pustovníctvo, vznikali kolónie pustovníkov a z nich pustovnícke rády (sv. Romuald a kamalduláci, sv. Bruno a kartuziáni a iní). V nich bol život v tichu a samote spojený s poslušnosťou voči predstavenému a spoločenstvu. Ozvenu – hoci vzdialenú – týchto duchovných prúdov môžeme vidieť aj vo vzniku spoločenstva bratov na Karmeli.
Pustovníci patrili k životu cirkvi aj v nasledujúcich storočiach a taktiež v našich krajinách. Môžeme spomenúť sv. Prokopa, pustovníka Vintíře (uctievaného na Břevnově), sv. Ivana, rozkvet pustovníctva u nás v období baroknom a vytvorenie rádu sv. Ivana z podnetu pražského arcibiskupa Kuenburga v r. 1725. S pustovníckym životom počíta tiež súčasný cirkevný zákoník (c. 603) a hovorí o ňom aj Katechizmus katolíckej cirkvi (čl. 920–921).
Aký je zmysel pustovníctva ako zámerného prežívania samoty?
Juž starovekí filozofi si vo svojom úsilí o múdrosť uvedomili hodnotu samoty: „Pravý filozof pozná len cestu do chrámu a do školy, nepozná cestu, ktorá vedie na námestie.“ (Platón) Tedy samota napomáha usebranosti, sústredeniu – byť sám so sebou. Senekov výrok: „Kedykoľvek som išiel medzi ľudí, vrátil som sa menej človekom,“ napovedá, že spoločnosť ľudí nás môže nielen rušiť, ale priamo kaziť.
Mníšstvo bolo však oveľa viac inšpirované biblickým chápaním samoty. V Písme sv. sa pojem samota úzko viaže k predstave púšte a pobytu v nej. Púšť je krajina bez vody, nepožehnaná Hospodinom a neobývaná ľuďmi. Je neplodná a bezútešná. Sídlia v nej nebezpečné zvieratá a zlí duchovia, číha v nej smrť. (Opakom púšte je záhrada. Srov. Jer 2,6–7.) Ale Hospodin pri oslobodení Izraela z Egypta vyviedol svoj ľud skrze púšť a vďaka tomu, čo Izrael pri tom v púšti prežil, sa jeho pohľad na púšť zmenil:
- púšť je miestom, kudy Boh vedie, nie miestom k trvalému usadeniu sa,
- púšť je miestom skúšky: straty predchádzajúcich istôt a pohodlia, ohrozenia života, kde jedinou oporou zostáva Hospodin (dôvera v neho), a putujúci ľud v tejto skúške neobstal,
- púšť je miestom nezvládnutých pokušení, prejavenej malovernosti a vzbury, miestom odhalenia skrytých hlbokých v ľudských srdciach a obmedzenosti vlastných síl, zraniteľnosti,
- púšť je miestom stretnutia s Hospodinom a veľkých skúseností s tým, ako on svoj ľud vedie a stará sa o neho (uzavretie zmluvy na Sinaji a Božie sebezjavenie ľudu, voda zo skaly, mana, korúhvička, medený had…),
- púšť je miestom, kde sa z hlúčku kočovníkov stal skutočný národ, Boží ľud, ktorý sa dá spočítať (Num 1,1n) a uviesť do zasľúbenej zeme.
V súhrne: púšť nie je trestom, ale miestom skúšky a prejavenej nevernosti ľudu, ale oveľa viac prejaveného Hospodinovho milosrdenstva a vernosti. Povedané jednoducho: v púšti sa ukáže, „čo v kom je“: ukáže sa, kto sme a (predovšetkým) aký je Boh. Pretože v zasľúbenej zemi sa ľud rýchlo zabýval a poľavil vo vernosti Hospodinovi, bola doba putovania Izraela púšťou neskôr prorokmi idealizovaná a dávaná za vzor dôvernej blízkosti medzi Hospodinom a jeho ľudom: „Pripomínam ti zbožnosť tvojho mladosti, tvoju lásku pred sobášom, ako si išla za mnou púšťou, zemou neosívanou“ (Jer 2,2).
Taktiež veľké postavy Starého zákona, ktoré sa stali zároveň vzormi mníchov – Mojžiš, Eliáš a na úsvite Nového zákona Ján Krstiteľ – sú muži púšte. Utiekajúci prenasledovaný Eliáš púšťou k Chorebu, potom „pre posilu a nie len vo snahe nájsť úkryt“ (Slovník biblické teológie, str. 357).
Doba Nového zákona začala tým, že „Ján Krstiteľ vystúpil na púšti“ a „všetci k nemu vychádzali“ (Mk 1,4–5): púšť je miestom obratenia a prípravy na príchod Mesiáša. Taktiež sám Ježiš sa pripravoval na svoje verejné pôsobenie pobytom na púšti, tiež pre neho je púšť miestom pokušenia, avšak on nad pokušiteľom zvíťazil. Evanjeliá dosvedčujú, že aj počas svojej činnosti Ježiš vyhľadával samotu: ako miesto odpočinku (tak do nej zval aj svojich učeníkov: Mk 6,31 – na toto miesto Písma sa mníšska tradícia rada odvolávala) a ako prostredie pre osobnú modlitbu k Otcovi. Ježišove výčitky ospalým učeníkom v Getsemanskej záhrade dosvedčujú, že vtedy mu samota bola ťažkou. V opustenosti od ľudí, predpovedanej prorokmi Izaiášom (Iz 53,3): zaprený vlastným národom, opustený od učeníkov, rukami cudzincov vyvedený za brány mesta (Žid 13,12), potom zomrel s výkrikom, vyjadrujúcim pocit opustenosti aj samotným Bohom. Takisto Kristova cirkev žije zatiaľ „na púšti“ – ako žena, ktorá porodila dieťa, ktoré bolo uchvátené do neba: „Žena potom ušla na púšť, kde mala miesto pripravené od Boha, aby tam bola živená tisíc dvesto šesťdesiat dní“ (Zj 12,6). Púšť je tak miestom očakávania druhého príchodu Pánovho. Toto očakávanie sa však musí neustále osvedčovať v tvrdom boji s drakom – satanom. Mnísi si toho boli veľmi dobre vedomí, mali s tým bohatú skúsenosť (porov. život sv. Antonína Pustovníka).
Svedectvo Písma sv. môžeme shrnúť: púšť (samota) je miestom
- skúšky,
- stretnutia so sebou a svojimi hranicami,
- stretnutia s Bohom a prijatia jeho darov,
- očakávania Božieho kráľovstva.
Samota má v živote s Bohom dôležitú úlohu
Pustovníci a mnísi sa o tom na vlastnej koži presviedčali a radostne prijímali rovnaké svedectvo Písma. S vážnosťou však pripomínali aj druhú stranu mince:
- motiv k odchodu do ústrania by mohol byť aj zlý, je treba ho poctivo skúmať a rozlíšiť, ide-li o Božie volanie alebo o svojvoľný únik človeka pred svetom: z rozmrzelosti, zlosti, podozrievavosti, maskovanej pohodlnosti (proste zo sobectva), útek pred povinnosťami,
- samota (ako miesto duchovného boja) je veľmi náročná: „Nechoď do samoty nerozvážne, pošetile… mohlo by ti to byť ne k spáse, ale k záhubě duše!“ (sv. Nil), preto sa ustálila prax, že pustovnícky život bol dovolený len tomu, kto roky vyzrieval životom v kláštornom spoločenstve.
Každý človek je povolaný k samote – s Bohom
Miera a vonkajšia podoba tejto samoty sú u každého iné. Od detstva až do stáročí na nás doliehajú chvíle samoty, dlhšie alebo úplne krátke, mnohokrát nečakane a trebárs uprostred početného zástupu: v čakárňach ordinácií, na eskalátoroch a nástupištiach, o školských prestávkach či v bezsenných nociach, na uliciach i v garsonkách mnohopodlažných domov. Tak mnohé samota drtí, tak mnohí pred ňou zoufale a márne prchajú… A po rokoch prežitých v živých vzťahoch s druhými postupne v dôsledku stárenia samoty pribúda… Ide len o banálnu nevyhnutnosť, prírodnú zákonitosť, alebo o Boží zámer, povolanie? „Stvoril si nás pre seba, Bože,“ povedal sv. Augustín a nám sa chce doplniť: „a nedopustíš, aby sme na to zabudli…“ V tom je hodnota a zmysel každej samoty v našom živote: je priestorom otvoreným Bohu.
Nie je samoty bez duchovného boja
Dochádzajúc k nám, že chvíle samoty nie sú trestom ani prázdnotou, ale Božím pozvaním, musíme vziať veľmi vážne aj skúsenosť mníchov s náročnosťou samoty: v samote nikto nenájde útulné hniezdo alebo pokojné závetrie. Samota znamená odhaliť a bolestne odkladať svoju závislosť na toľkých ľuďoch, ale aj veciach a maličkostiach. Samota znamená naraziť sám na seba – takého, aký som, vrátane svojho dna. Samota znamená čakať na Boha – a to môže trvať aj dlho: je na ňom, kedy a ako prehovorí, vstúpi, prejaví svoju blízkosť. Samota môže priniesť aj to, že do priestoru otvoreného Pánu sa pokúsi vtrhnúť ten zlý: lákadlá či strašiaky. Tak sv. Antonín v samote našiel boj s démonmi. Nám moderný svet ponúka rôzne spôsoby, ako od samoty utiecť, ako priestor, ktorý mal ostať vyhradený predovšetkým Pánu, čímkoľvek „zaplácať“, ako ticho prehlušiť. A tak v chvíli, keď naše prsty siahajú po tlačidle nejakého prijímača, aby sa rozoznelo, môžeme zvádzať podobný duchovný boj ako Antonín pred svojou jaskyňou. Skúsenosť Izraela z púšte nám ukazuje, že Boh o nás stojí stále, aj vtedy, keď my sa dopustíme nevernosti…
Dnešný pohľad cirkvi na pustovnícky život
Články Katechizmu (920–921) sú nielen oficiálnym vyjadrením učenia cirkvi, ale zároveň pozváním k rozjímaniu o cene samoty:
can. 920: Pustovníci prostredníctvom prísnejšieho odlúčenia od sveta zasväcujú svoj život k chvále Boha a spáse sveta tichom samoty, vytrvalými modlitbami a pokáním, aniž by vždycky verejne sľubovali zachovávanie troch evanjeliových rád.
can. 921: Ukazujú každému vnútorný aspekt tajomstva cirkvi, ktorým je dôverný osobný vzťah k Kristovi. Život pustovníka, skrytý očiam ľudí, je mlčanlivým kázaním Krista, ktorému odovzdal svoj život, pretože Kristus je pre neho všetkým. Je to zvláštne povolanie nájsť na púšti slávu Ukrižovaného práve v duchovnom boji.
Našou púšťou je Ježiš Kristus
Skrze vtelenie svojho Syna vstúpil Boh úžasne medzi nás, chce vstúpiť do nášho života aj do našich samôt, do našich púští. Ježiš prehlásil: „Ja som cesta… Nikto neprichádza k Otcovi, len skrze mňa…“ (Jan 14,6). Nepřijetí, s ktorým sa od neho podľa svedectva evanjelií odvrátilo už mnoho jeho súčasníkov, ukazuje, že tajomstvo Ježišovej osoby je zároveň skúškou. (Spojenie božstva a ľudskosti v jednej osobe, bezbřehá vstřícnosť voči všetkým, zvlášť ubohým, zázraky a odpúšťanie hriechov, hrôza kríža aj skutočnosť vzkriesenia – to všetko zďaleka nie sú veci uveriteľné tak hladko, ako sa zdá nám, ktorí sme si na ne zvykli.) Ježiš však nie je našou púšťou iba v zmysle skúšky, ale (predovšetkým) je pre nás novým a dôverným stretnutím s Bohom, je vtelenou prítomnosťou Božou medzi nami a „je dovršením kedysi Božích darov: je živou vodou, chlebom z neba, cestou a vodcom, svetlom v temnotách, je povýšeným na dreve, ktorý dáva život všetkým, ktorí na neho patžia s nádejou v záchranu… V ňom prekonávame pokušenia, skrze neho sme dokonale spojení s Bohom“ (Slovník biblickej teológie, str. 358). V Kristovi s nami Boh uzavrel novú a večnú zmluvu.
Modlitba požehnania
tým, ktorí odkladajú svetský oděv a prijímajú rúcho pustovníkov, uvedená v jednom anglickom stredovekom pontifikále, stručne vyjadruje náplň i zmysel života v samote:
Brat, odovzdávame ti pustovnícky šat:
tým ťa povzbudzujeme žiť od teraz čisto, zdrženlivo a sväto,
tráviť svoj čas vo svätom bdení, pôstoch, práci, modlitbe a skutkoch milosrdenstva,
aby si mohol dojsť večného života a žiť na veky vekov.
Použité pramene:
Korene mníšskeho života, in: Benediktínske zápisky sv. 1, Praha-Břevnov
T. Špidlík, Pramene svetla, Kresť. akadémia, Rím 1972
Slovník biblickej teológie, Velehrad-Kresť. akadémia, Rím 1991
E. Boaga O.Carm., Come pietre vive… Rím 1992
