P. Ján Malley, O.Carm.
Po takmer štyroch rokoch dôkladných príprav zahájil pápež Ján XXIII. dňa 11. októbra 1962 Druhý vatikánsky koncil. Vo svojom pozitívnom a optimistickom prejave osemdesiatročný pápež jemne káral zákonictvo v cirkvi a hovoril o tom, že svet potrebuje Boží liek milosrdenstva a lásky, a nie kriticizmus a odsúdenie. Necele deväť mesiacov pred svojou smrťou pápež Ján XXIII. udal pastoračné tóny, ktoré ovplyvnili koncil v nasledujúcich štyroch rokoch.
Počas tretieho zasadania, ktoré sa začalo v septembri 1964, koncil vydal majstrovský a kľúčový dokument o Cirkvi Lumen gentium. Ukázal v ňom široký a biblický obraz cirkvi ako Božieho ľudu. Neskôr na štvrtom zasadnutí boli publikované ďalšie dva dokumenty: Dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem a Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes. Tieto tri dokumenty boli počas rokov v karmelskom ráde študované a viacerí karmelitáni a karmelitky publikovali články na témy, ktoré nimi boli poskytnuté.
Otec Redemptus Valabek, O.Carm, v čase konania Druhého vatikánskeho koncilu žil a študoval v Ríme. Prišiel sem v októbri r. 1957 zo svojej domovskej provincie sv. Eliáša (USA). Po štyroch rokoch štúdia teológie na Collegio S. Alberta bol dňa 25. júna 1960 vysvätený na kňaza. Pokračoval potom v štúdiu spirituálnej teológie na Gregoriánskej univerzite a v r. 1961 tu získal doktorát. V nasledujúcom roku začne Druhý vatikánsky koncil, ktorý prinesie významné závery v oblasti cirkvi, rehoľného života, laikov, liturgie a sveta, v ktorom otec Redemptus žije. Teológia a duch koncilu ho nadchli a prenikli do jeho života, diela a prednášok ďalších štyridsiatich rokov, až do jeho náhlej smrti dňa 5. augusta 2003.
Časopis Carmel in the World (Karmel vo svete) prvýkrát vyšiel v r. 1961, rok pred zahájením Druhého vatikánskeho koncilu. P. Redemptus bol v tomto časopise od začiatku aktívny vo všetkých ohľadoch. Napísal bezpočet článkov, bol jeho vydavateľom, až do svojej smrti bol naozaj jeho dušou a srdcom. Zároveň vyučoval spiritualitu a teológiu na medzinárodnom teologickom centre pre rehoľnice Regina Mundi v Ríme. Bol tiež členom Karmelitánskeho inštitútu, zodpovednou osobou za formáciu v Koledži sv. Alberta a medzinárodným delegátom pre tretí rád. Často bol pozývaný, aby dával rekolekcie a prednášky, zvlášť karmelitánskym laikom. Predával im svoju hlbokú lásku k Panne Márii a úctu k sv. Terezii a ostatným svätým a delil sa s nimi o charizmu a spiritualitu Karmelu.
V tomto článku by som sa rád zaoberal tým, aký dopad malo učenie Druhého vatikánskeho koncilu o laikoch na myšlienku „Rodiny Karmelu“. Koncil ponúkol nový pohľad na úlohu laikov v poslaní cirkvi. To nutne viedlo k lepšiemu pochopeniu toho, akým ohromným potenciálom v Karmelu je tretí rád – muži aj ženy laici – a čo všetko znamenajú ako pre rád, tak pre cirkev. V období pred koncilom bolo mnoho skupín terciárov považovaných za akési zbožné skupiny mužov a žien, ktoré majú na rád len minimálny vplyv a nemajú v jeho aktivitách žiadnu významnú úlohu, ktorí len zriedka prinášajú nové myšlienky k jeho spiritualite a charizmu. To sa malo zmeniť!
V čase koncilu si mladší členovia rádu, ako sme boli otec Redemptus a ja, začali uvedomovať, že ak laici skutočne tvoria cirkev, ľud Boží, nemali by byť v Karmelu chápaní ako niečo „nadbytočné“. Možno niektorí z nás, rehoľníkov, boli ovplyvnení terminológiou, ktorá bola po stáročia obľúbená – často sme o Karmelu premýšľali v hierarchickom zmysle. Prvý rád – kňazi a bratia – bol jeho centrálnou skupinou; druhý rád – kontemplatívne mníšky – bol čo do významu na druhej priečke; potom bol tretí rád rehoľný – činné sestry – ktoré konali významné dielo medzi ľuďmi; a nakoniec tretí rád svetský – laici, ktorí sa zdali byť na dne karmelského rebríčka.
Vďaka dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu však mnoho karmelitánov začalo veľmi jasne vnímať, že je potrebné tento pohľad preštudovať a možno aj zmeniť. V našich vzájomných vzťahoch by mal byť väčší rešpekt k povolaniu toho druhého. Pre označenie tejto skutočnosti som v rokoch 1983–19951 používal termín Rodina Karmelu. Chcel som všetkých členov Karmelu povzbudiť, aby chápali Karmel ako celok, Božiu milosť, ktorá na nás bola skrze Ducha svätého vylievana, aby sme boli rovnocennými členmi Karmelu.
Po tomto úvode by som sa s Vami rád podelil o niektoré skutočnosti, ktoré nám dokumenty koncilu o laicích podávajú. Pokúsim sa ukázať, ako sú tieto skutočnosti prítomné v našej identite karmelitánov a akým spôsobom novým spôsobom ovplyvnili naše chápanie seba samých.
Koncil a laici
Pápež Ján XXIII. bol pápežom iba tri mesiace, keď dňa 25. januára 1958 úplne nečakane oznámil svoj plán zvolať 25. ekumenický koncil. Po promulgácii prvého dokumentu koncilu, Konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, dňa 4. decembra 1963 bolo jasné, že koncilní otcovia vytyčili pre laikov nové cesty. V tomto dokumente nájdeme nasledujúce povzbudenie: „Matka cirkev si veľmi praje, aby boli všetci veriaci vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických úkonoch“ (SC 14). Laici boli naliehavo vyzvaní, aby sa ujali svojej novej a plne legitímnej úlohy v cirkvi ako Boží ľud. Účastníkom koncilu bolo jasné, že apoštolát a ostatné úlohy laikov, zverené im na budovanie mystického tela Kristovho, pramenia z ich krstu.
Dekrét o apoštoláte laikov položil základ pre túto aktívnu úlohu laikov – mužov i žien – pri činnosti cirkvi. Bol publikovaný a promulgovaný v bazilike sv. Petra v Ríme dňa 18. novembra 1965. Tento dokument tiež povzbudil mnoho karmelitánov-laikov, aby znovu zhodnotili svoje poslanie ako členovia tretieho rádu: možno by laickí karmelitáni mohli teraz prijať novú zodpovednosť a nové úlohy.
Koncilným otcům bolo jasné, že „apoštolát laikov“ existoval v cirkvi už za čias Pána Ježiša Krista. Laici, ženy i muži, boli spoločne s apoštolmi integrálnou súčasťou poslania cirkvi. Pred Druhým vatikánskym koncilom však neexistovalo formálne ustanovené a publikované učenie o laicoch nejakým dekrétom. Laikům, mužom i ženám, bola teraz konečne priznaná spoluodpovednosť za poslanie Krista v cirkvi a vo svete, spoločne s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi.
Biskupi pri diskusiách o tomto dekréte chceli danú materiu uchopiť zo všetkých strán, ale ukázalo sa, že neexistuje žiadny precedens, žiadny dokument, na ktorý by mohli nadviazať, žiadna konzistentná teológia o laicoch a ich apoštoláte, žiadne oficiálne učenie cirkvi. Napriek tomu bol tento dokument napísaný a bola zdôraznená jeho dôležitosť, nie preto, že bol „dlho očakávaný“, ani kvôli nedostatku kňazov a rehoľníkov, ale preto, že laici sú v samé podstate Božím ľudom ... sú cirkvou.
Toto poznanie bolo vitálne, a to kvôli stále sa rozširujúcej trhline medzi moderným svetom a evanjeliovou zvesťou: nárast vzdelaných a pripravených laikov a vznik rozličných apoštolských aktivít tu boli vskutku podstatné a vďaka nim sa hodnoty evanjelia intenzívnejšie šírili. Biskupi poznali, že je v prvej rade zodpovednosťou laikov, žien a mužov, priniesť kresťanstvo do sekularizovaného sveta, ako povedal pápež Pavol VI.: „Oni sú v cirkvi mostom k dnešnému svetu.“
Cieľom dekrétu bolo stanoviť podstatu, charakter a rozmanitosť laického apoštolátu, položiť jeho základné princípy a dať praktické smernice pre jeho čo najúčelnejšie vykonávanie. Rád by som teraz krátko zhrnul niektoré z týchto hlavných bodov.
Po krátkom úvode sa dekrét delí na šesť kapitol:
1. Povolanie laikov k apoštolátu. „Kresťanské povolanie je svojou povahou taktiež povolaním k apoštolátu...; v cirkvi sú rôzne služby, ale jedno poslanie – prinášať ľuďom Kristovo posolstvo a jeho milosť“ (čl. 2,5). Na nasledujúce slová je položený dôraz: „Avšak aj laici, keď sa im dostalo účasti na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, plnia v cirkvi i vo svete svoj podiel na poslaní celého Božieho ľudu. Sám Pán ich poveruje apoštolátom“ (čl. 2,3).
2. Ciele apoštolátu laikov. „Pokiaľ ide o svet, je Božím zámerom, aby ľudia svorne budovali poriadok časných vecí a stále ho zdokonaľovali“ (čl. 7). To môžu robiť prostredníctvom charitatívnych iniciatív voči všetkým potrebným ľuďom, zvlášť tým, ktorým chýba to základné k životu. Podstatou je láska, pretože každý človek bol stvorený na obraz Boží.
3. Rôzne pole apoštolátu. Činnosť laikov sa uskutočňuje v rôznych oblastiach – v cirkevných spoločenstvách v rámci diecéz alebo farností, v rodinách, zvlášť vo výchove detí, medzi mládežou, v sociálnych službách a v národných a medzinárodných otázkach.
4. Rôzne formy apoštolátu laikov. Dekrét zdôrazňuje, že apoštolát a služba laikov musia byť začlenené do apoštolátu celej cirkvi. Takisto o činnosti terciárskych spoločenstiev by malo platiť: „Medzi týmito združeniami zasluhujú pozornosť predovšetkým tie, ktoré podporujú a zdôrazňujú väčšiu vnútornú jednotu medzi praktickým životom svojich členov a ich vierou“ (čl. 19).
5. Rámec apoštolátu laikov. Dekrét požaduje, aby sa všetka činnosť konala pod vedením cirkevnej autority a hierarchia, hovorí však tiež, že iniciatívy, vychádzajúce od laikov, majú byť podporované.
6. Výchova k apoštolátu. Tá je veľmi podstatná zvlášť v oblasti spirituality a znalosti Písma: „Posvätný koncil teda zaprisahá v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkoryso a odhodlane odpovedali na volanie Krista, ktorý ich dnes so zvýšenou naliehavosťou zve, a na pobádanie Ducha svätého“ (čl. 33), aby sa stali spolupracovníkmi Pánovými v jeho spásnom poslaní.
Dekrét o apoštoláte laikov je integrálnou súčasťou ostatných dokumentov koncilu, ktoré sa týkajú laikov, a nemožno ho čítať izolovane od nich. Je postavený na teológii Cirkvi, ako je predstavená v konštitúcii Lumen gentium, zvlášť v kapitole o Božom ľude, a nachádza svoje naplnenie v Pastorálnej konštitúcii o cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, ktorá zdôrazňuje úlohu, ktorú laici vždy mali a majú v misijnom živote cirkvi, v kresťanskej výchove, v liturgii a v ekumenizme.
Dekrét o apoštoláte laikov bol veľmi dôležitý už v čase svojho publikovania. A dnes, v čase veľkých a rýchlych zmien technologického sveta 21. storočia, ktorým cirkev musí čeliť, sa zdá byť ešte naliehavejší. Zmena – to je takmer kľúčové slovo charakterizujúce našu spoločnosť. Po dlhé stáročia sa zmeny v cirkvi diali len pomaly. Bola len málo vzdelaných laikov, politický, sociálny a náboženský život bol záležitosťou hierarchie a pre väčšinu laikov bol život jedným veľkým úsilím o zabezpečenie základných ľudských potrieb, o zabezpečenie rodiny a jednoduchého fungovania spoločnosti. Všetko rozhodovanie a vedenie bolo bohužiaľ iba v rukách mužov a Cirkev sa prejavovala ako hierarchická a paternalistická.
Dnes sa opis Cirkvi zmenil. Vďaka explózii znalostí, rozšíreniu vzdelania, technickému a vedeckému rozvoju a novým spôsobom komunikácie a dopravy rastie význam laikov a mal by rásť a byť podporovaný i nadále. Nielen biskupi, kňazi a rehoľníci, ale zvlášť laici sú povolaní, aby sa učili spolupracovať navzájom, evangelizovať svet a podieľať sa tak na Kristovom poslaní.
Vzťah koncilu a Rodiny Karmelu
Na základe dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu by som sa chcel teraz zaoberať pojmom Rodina Karmelu, ako sa vyvíjal v histórii a tradícii a zvlášť v rokoch 1983–1995 v čase mojej služby v generálnej rade.
Na počiatku 13. storočia Albert, patriarcha jeruzalemský, napísal mužom, ktorí sa usadili pri Eliášovom prameni na hore Karmel, pravidlá pre ich život. Boli to pustovníci, pútnici z Európy, možno bývalí križiaci. Boli laikmi, až neskôr sa niektorí z nich stali kňazmi, a je teda zrejmé, že spoločenstvo Karmelu vzišlo z laikov. Po roku 1230 rôzne skupiny našich bratov z hory Karmel prišli do Európy a v roku 1247 – po zmiernení rehole – sa rád stal súčasťou mendikantského hnutia a nadobudol skôr kňazský a klerický charakter.
Rovnako aj v Európe karmelitáni usilovali o hľadanie Boha v mlčaní a samote so silným dôrazom na komunitu. Boli pre nich charakteristické aj ďalšie hodnoty: vrelá úcta k Panne Márii, duch kontemplatívnej modlitby, Eliášova prorocká dimenzia, služba ľuďom. Po celé stáročia bol život podľa charizmy Karmelu spätý iba s mužskými členmi rádu.
Je naozaj záhadou, prečo trvalo tak dlho, než boli do rádu prijaté kontemplatívne mníšky. Individuálne ženy žili dlhší čas podľa rehole Karmelu, ale nie v komunite. Až v roku 1452, v čase, keď generálom rádu bol Ján Soreth, boli bulou pápeža Mikuláša V. Cum nulla založené prvé kláštery mníšok vo Florencii, Holandsku a Francúzsku. Táto bula sa stala magnou chartou mníšok, rehoľných sestier a terciárov laikov, ktorí sa tak stali oficiálnou súčasťou rádu. Položila teda základ pojmu Rodina Karmelu.
V čase, keď som ja skladal svoju prvú rehoľnú profesiu (v auguste r. 1950), sa pri popisovaní karmelitánov a karmelitiek užívali pojmy prvý, druhý a tretí rád, tak ako sa to robilo po stáročia. Postupne sa pre mňa osobne tieto termíny stávali nepostačujúcimi, možno preto, že som ich v celej tej vnútornej dynamickej jednote, ktorá je tak silnou súčasťou nášho charizmu a našej spirituality, cítil ako niečo, čo nás rozdeľuje. Výraz rodina v mojom živote vždy znamenal niečo hrejivého, zjednocujúceho, povzbudzujúceho, milujúceho. Zažíval som to ako vo svojej pokrvnej rodine, tak počas svojej formácie v Karmelu i v kňazskej službe v provincii Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v USA.
V čase, keď som pôsobil ako provinciálny radca (1972–1978) a ako provinciál (1978–1983), sa v ráde začal ako jednotiaci prvok užívať výraz „oblast“ pre väčšie zjednotenie medzi bratmi na celom svete. Keď som bol v r. 1983 zvolený generálnym predstaveným rádu, chcel som náš spôsob myslenia posunúť ďalej, chcel som posilniť vedomie, že Karmel nie je totožný iba s bratmi, ale že je darom Ducha svätého pre cirkev a pre svet. Keď som premýšľal o hodnote komunity, bratského a sesterského prvku, napadali ma ďalšie hodnoty: sounáležitosť, zdieľanie, prijatie, domov, jednota, láska – hodnoty, ktoré sú v rodine jadrené slovom „rodina“. Písmo nám pripomína, že poslaním každej rodiny je ukazovať, podporovať, chrániť a predávať život a lásku. Ak sa tak deje v duchu vzájomných vzťahov a závislosti jedných na druhých, môžu vzniknúť a rásť zodpovedajúce cnosti: dôvera, úcta, spoľahlivosť a vernosť.
Snažil som sa vniesť medzi členov rádu ducha lásky a jednoty a podporovať hlbšie pochopenie a použitie termínu Rodina Karmelu. Často som toto slovné spojenie používal vo svojich listoch a prednáškach. Členovia generálnej rady ma v tom podporovali a v rokoch 1983–1995 sa táto myšlienka stala jednou z našich hlavných priorít. Myšlienka rodiny, ktorá prináša lepšie porozumenie pre spoluprácu a komunikáciu, bola v prvom rade zameraná na členov nášho rádu – bratov, mníšky, sestry a laikov, ale podporila tiež naše vzťahy s bosým Karmelom a s Karmelitánmi Panny Márie Nepoškvrnenej v Indii.
Počas môjho prvého roka v službe generálneho predstaveného som v roku 1984 navštívil trinásť provinciálnych kapitúl. Snažil som sa, aby pojem Rodina Karmelu nebol len námietkou k diskusii, ale aby táto myšlienka vošla tiež do praxe. Počas svojich ciest som mal veľa možností navštíviť nielen komunity bratov, ale aj mnohých ďalších členov Karmelu – kláštorov mníšok, sestier affilovaných k rádu, skupín terciárov a zvlášť mladých ľudí z našich farností, škôl a kostolov, ktorí sa živě zaujímali o našu históriu, charizmu a spiritualitu.
Před generálnou kapitulou v roku 1989 sa uskutočnilo niekoľko dôležitých krokov a iniciatív:
a) oblastné kongresy Karmelitánskej rodiny v Brazílii, na Filipínach a v Zimbabwe, ktorých cieľom bolo zhromaždiť predstaviteľov rôznych karmelitánskych skupín, aby sa mohli lepšie spoznať, zdieľať a povzbudiť v živote podľa našej spirituality;
b) spolupráca medzi provinciami, ktorá sa začala v roku 1970 a bola veľmi podporovaná ako jednotlivými oblasťami, tak generálnou radou;
c) vzťahy medzi kláštorami mníšok sa zlepšili vďaka povzbudeniu k založeniu federácií a zlepšil sa tiež ich kontakt s generálnou radou vďaka návštevám a korešpondencii;
d) uskutočnili sa tri stretnutia generálnych predstavených ženských kongregácií affilovaných k rádu a ďalšie kontakty vznikali v jednotlivých provinciách;
e) začali sa prípravy na medzinárodné stretnutie karmelitánskych laikov, ktoré sa konalo v Aylesfordu v Anglicku. Zdalo sa, že sa vyvíjajú nové vzťahy medzi členmi Karmelu a zvlášť s mladými ľuďmi. Generálna kapitula, ktorá sa konala v Ríme v septembri 1989, ďalší rozvoj myšlienky Rodiny Karmelu rozhodne schválila.
Jeden z najpozitívnejších krokov v tomto rozvoji sa udial v decembri roku 1991 počas môjho druhého obdobia v úrade generálneho predstaveného (1989–1995) a bola to naozajstná milosť Ducha svätého, ktorú sme dostali pri príležitosti výročia 400 rokov od smrti sv. Jána od Kríža. Po prvýkrát sa v Ríme stretli generálne rady bosých karmelitánov a nášho rádu. Otec Camilo Maccise, ktorý bol v máji 1991 zvolený generálnym predstaveným bosých karmelitánov, v tom hral veľmi povzbudzujúcu rolu.
Toto prvé stretnutie podporilo ducha priateľstva a spolupráce nielen medzi nami, ktorí sme žili v Ríme, ale aj medzi členmi provincií po celom svete. Po tomto stretnutí nasledoval dňa 16. júla 1992 prvý spoločný list oboch generálov Rodine Karmelu: „Modliace sa spoločenstvo v službe cirkvi.“ O rok neskôr, v júni 1993, na čo spomínam s nostalgiou a obrovskou vďačnosťou, sme sa stretli takmer presne 400 rokov od oddelenia bosých bratov od rádu o svätodušnej nedeľu 6. júna 1593. Od dňa tohto smutného oddelenia po celé stáročia takmer neexistovali medzi oboma rádmi oficiálne kontakty. Od roku 1991 sa každoročne konajú dve stretnutia oboch generálnych rád, jedno v máji a druhé v novembri. Dôsledkom týchto stretnutí a priateľstva, ktoré z nich vzišlo, je mnoho spoločných listov oboch generálov. Vznikli rôzne medziordové komisie a uskutočnilo sa množstvo krokov, ktoré zdôraznili to, čo nás ako karmelitánov spája, skôr ako to, čo nás rozdeľuje. Máme toho ako rodina veľa spoločného.
Počas môjho pobytu v Ríme asi najdôležitejším počinom v rámci mojej snahy podporiť ducha rodiny medzi našimi členmi bolo stretnutie provincií v Nantes v septembri 1994. Téma stretnutia znela „Rodina Karmelu“. Obvykle sa takýchto stretnutí provincií zúčastňujú iba členovia generálnej rady, provinciálovia, delegáti a zvláštni hostia. Tentokrát tu bolo jednačtyridsať oficiálnych členov a rovnaký počet hostí, reprezentujúcich širšiu karmelitánsku rodinu: generálni predstavení a sestry rôznych kongregácií pripojených k rádu, niekoľko klauzurovaných mníšok, predstavitelia laického Karmelu, niekoľko členov tereziánskeho Karmelu vo Francúzsku a generálni radní bosých karmelitánov. Všetci sa podieľali na aktivitách a rozhodnutiach. Bol to naozaj konkrétny spôsob a ukážka toho, čo to v reáli znamená byť rodinou.
Na tomto stretnutí sa účastníci pokúšali odpovedať na otázku, na ktorú som sa ja snažil odpovedať dvanásť rokov: „Čo to presne je Rodina Karmelu?“ Domnieval som sa, že je to nevyhnutné preto, aby sa táto myšlienka zahniezdila v našom vedomí a aby sa postupne stala realitou v každodennom živote karmelitánov. Účastníci z Nantes napísali v záverečnom dokumente: „V tomto historickom okamžiku míníme Rodinou Karmelu všetky tie osoby, ktoré sa inšpirujú rehoľou sv. Alberta a tradíciou a spiritualitou Karmelu, a to buď ako jednotlivci, alebo ako členovia inštitúcií a skupín. Väčšina z nich patrí k jednej zo troch najväčších rehoľných tradícií (Karmelitáni Nepoškvrnenej Panny Márie, zvlášť v Indii, bosí karmelitáni a karmelitáni pôvodnej observancie), ktoré sú tvorené jednotlivcami a skupinami rehoľníkov, rehoľníc a laikov.
Záver
Chcel by som tento článok zakončiť dvoma naozaj výnimočnými príkladmi Rodiny Karmelu. Jedným z nich je skupina talianskych laikov, mužov a žien, s názvom La Famiglia, ktorá sa nachádza predovšetkým v Toskánsku s centrom v Castelline pri Florencii. Tým druhým je medzinárodné spoločenstvo terciárok s názvom Travailleuse Missionnaires, ktoré nájdeme v sedemnástich krajinách sveta.
S La Famiglia som sa poprvé stretol v roku 1984 pri návšteve toskánskej provincie. Táto provincia mala vtedy asi dvadsať päť členov, väčšina z nich boli starší a chorí. Počas svojej návštevy som sa dozvedel o spoločenstve terciárov, ktoré založil otec Agostino Bartolini, O.Carm., ako novokňaz v júni roku 1945. La Famiglia sa skladala z rôznych komunít, organizovaných do skupín s rôznym poslaním (pekári, rybári, lovci, apod.) okolo kaplnky Panny Márie Karmelskej v Castelline. Za štyridsať rokov vzrástla La Famiglia asi na tri tisíce členov!
Často som otca Agostina v Castelline navštevoval a vždy som bol srdečne vítaný; zdalo sa, že predtým vnímali určitú opustenosť zo strany provincie. Hneď som si povedal, že chcem spoznať členov provincie a povzbudiť ich, aby prijali túto skupinu tesnejšie do života provincie. Cítil som, že táto skupina má osobitnú vitalitu, že by mohla znamenať budúcnosť pre Karmel v strednej Taliansku. Predstavovala rodinu, pretože jej členmi boli aj deti, a rozvíjala sa prostredníctvom mladých ľudí, zahŕňala množstvo rodičov a dospelých všetkých vekových skupín.
Počas dvanástich rokov svojho pobytu v Ríme a ešte štyri roky potom, som udržiaval s La Famiglia úzky kontakt. Niekoľkokrát za rok som v nedeľu slúžil omšu v ich kaplnke v Castelline, večeral som s nimi a nadviazal som krásne priateľstvá, zvlášť s mladou komunitou, zvanou La Stanza. Každý rok som bol pozývaný na ich pekné divadelné predstavenia. Z tejto skupiny vzišlo mnoho povolaní do nášho rádu, prvým z nich bol P. Agostino Gelli, ktorý bol vysvätený na kňaza 16. júla 1988. Potom nasledovalo, myslím, asi osem ďalších mladých mužov. Počas ciest, ktoré som ako generálny predstavený vykonal, som o La Famiglia často hovoril, vysvetľoval som ich vzťah voči Karmelu, ich životný štýl, formáciu a ich príslušnosť k tretímu rádu, ktorá im umožňuje plne žiť hodnoty a ideály nášho charizmu a našej spirituality a byť súčasťou Rodiny Karmelu. Táto skupina dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu o laicích uvádzala do praxe.
Druhým príkladom Rodiny Karmelu, s ktorým som sa stretol, boli Misionárky Nepoškvrnenej, všeobecne známe ako Travailleuse Missionnaires alebo Donum Dei. V februári 1984 poslal zakladateľ tejto skupiny francúzskych laikov, P. Marcel Roussel, dve jej zástupkyne – Renee Prieur a Renee Renoud, aby sa na generálnej rade rádu opýtali na možnosť pripojenia Donum Dei k karmelitánskemu rádu ako súčasť tretieho rádu. Členky spoločenstva Donum Dei sa zasväcovali Panne Márii a ako nasledovnice sv. Terezky sa považovali za „karmelitky žijúce vo svete“. Prostredníkom medzi touto komunitou a rádom bol od začiatku P. Redemptus, ktorý bol v tom čase medzinárodným delegátom pre laikov.
Po tri roky bol P. Redemptus jednou z kľúčových osôb pri jednaniach s kardinálom – vikárom Ríma ohľadom ich pripojenia k rádu. Konečne boli dňa 22. februára 1987, v deň tretieho výročia smrti svojho zakladateľa, pripojené k rádu ako medzinárodná skupina terciáriek. V tom čase tieto ženy žili a pôsobili vo Francúzsku, v Ríme a taktiež v troch francúzsky hovoriacich misionárskych územiach: Burkina Faso, Vietnam a Nová Kaledónia.
V neskorších rokoch počet Misionáriek Donum Dei veľmi vzrástol a P. Redemptus zohral dôležitú rolu v ich duchovnom vývoji a vo vzťahoch k Karmelu. Prednášal im a dával im exercície, slúžil omše pri prijímaní nových členiek či pri ich trvalom zasvätení, vizitoval ich komunity po celom svete a často radil ako jednotlivým členkám, tak v administratívnych záležitostiach celej skupiny. Misionárky Donum Dei záhy po svojej afiliácii k nášmu rádu rozvinuli svoje vzťahy s francúzskymi biskupmi a čoskoro otvorili komunity v Marseille, Toulone, Liesse, Domremy, Consolation, Lisieux a Lourdes. Založili taktiež misie v jedenástich krajinách sveta. Ich svedectvo laičiek, ktoré žijú hodnoty Karmelu, bolo prozreteľnostné aj pre nás bratov, pretože tieto ženy sa stali nástrojom pri vzniku a podpore mužských povolaní do Karmelu a pri založení seminárov v Burkina Faso, v Keni, Kamerune a vo Vietname. (Vedú reštauráciu L’eau vive i v Brne. – Pozn. red.)
Zmínil som, že otec Redemptus bol hneď od svojho kňazského vysvätenia v roku 1960 veľmi aktívny v nadväzovaní a podpore vzťahov medzi bratmi, mníškami, aktívnymi sestrami a všetkými členmi Karmelu, a taktiež s bratmi a sestrami bosého Karmelu a Karmelitánmi Panny Márie Nepoškvrnenej. „Rodine Karmelu“ bol naozaj oddaný. Počas svojho pobytu v Ríme a pri svojich letných pobytoch v USA šíril túto myšlienku v prednáškach, exercíciách a pri duchovnom vedení. Jeho četné články v časopise Carmel in the World svedčia o jeho sne a túžbe, aby sme sami seba vnímali ako členov Rodiny Karmelu. Som poctený tým, že som mohol napísať tento článok k jeho cti a že som tak mohol vyjadriť svoju úprimnú vďačnosť za všetko, čo pre Karmel urobil.
Z časopisu Carmel in the World, 3/2011, s. 187–203, preložila Martina Vintrová.
