V stredu o vigílii Zjavenia Pána sme išli do Louisville. V zime vyzerá pruhovaná krajina okresu Nelson hrozne chudičkovo a ubobo. Sme to my, kto majú byť chudobní: myslím teraz na ľudí v chatrči pri Brandeisovej továrni na Brook Street v Louisville. Museli sme tam čakať, kým ctihodný otec kúpi nejaké náhradné diely k traktorom. Žena, ktorá na tom mieste bývala, stála vonku pred chatrčou a triasla sa v nejakých handrách, zatiaľ čo podozrivo vyzerajúci anonymný kamión vykladal akési pašované uhlie na jej dvor. Pochyboval som, že sa už tento rok v zime zahriaty. A myslel som na náš kláštor v Gethsemani, kde sme všetci vyhriatí a dostávame svoje jedlo, také aké je, keď príde čas na jedlo, a kde žijem zavretý v tej izbe s rukopismi a starými tistami, ktoré by ste nenašli v dome milionára! Či nikdy neprestanem byť takto pohodlný, prosperujúci a uhladený? Svet je hrozný, ľudia hladujú k smrti a mrznú… a ja tu sedím so striebornou lyžičkou v ústach a píšem knihy a kdekto mi posiela fanúšikovské listy a hovorí mi, aký som obdivuhodný, pretože sa vzdávam tak „mnohého“. Rád by som sa ich opýtal, čoho som sa vlastne vzdal, okrem bolesti hlavy a zodpovednosti?
(Thomas Merton /1915–1968/, denníkový zápis z 8. januára 1949)
