„Dobrý boj som bojoval,“ hovorí Pavel svojmu najmilšiemu žiakovi Timotejovi tvárou v tvár smrťi, keď sa retrospektívne pozerá na cestu svojho života. Z takýchto slov vyplýva, že sa Pavel rád nechal označovať za bojovníka, človeka činu, áno, za bojovnú povahu. … (Boj svätého Pavla nebol bojom nejakého kariéristu, mocnára a už vôbec nie nejakého vládcu či dobyvateľa. Bol to boj, ako ho opisuje Terezie z Avily: svoje slová „Boh chce a miluje odvážne duše“ vysvetľuje nasledujúcou vetou: „To prvé, čo Pán pôsobí na svojich priateľoch, keď zoslabnú, je to, že im dodáva odvahu a odnímá strach z utrpenia“.)
Práve to, že sa Pavel vystavoval riziku, nešetril sa, vystavoval sa ranám a nechal sa stravovať pre evanjelium, ho robilo dôveryhodným. Z jeho listov vieme, že bol všetko iné, len nie veľký rečník. „Keď je tu, je to ubožiak a jeho reč nestojí za nič“ (2 Kor 10,10), hovorili o ňom jeho odporcovia. Pavel nepôsobil prostredníctvom brilantnej rétoriky a rafinovaných stratégií, ale tým, že pre svoje posolstvo nasadzoval a vydával seba samého. Rovnako v dnešnej dobe môže cirkev presvedčiť ľudí potiaľ, pokiaľ sú zvestovatelia ochotní nechať sa zraniť. Kde chýba ochota k utrpeniu, tam chýba rozhodujúca skúška pravdy, na ktorú je cirkev odkázaná. Jej boj môže byť vždy len bojom tých, ktorí sú ochotní sa vydávať – je to boj mučeníkov.
(kard. Joseph Ratzinger, meditácia o sviatku Obrátenia svätého apoštola Pavla)
