Alžběta od Trojice (1880–1906)
Chválou slávy je duša, ktorá prebýva v Bohu, ktorá ho miluje čistou a nezištnou láskou a nehľadá sama seba v sladkosti tejto lásky; miluje Boha nad všetky jeho dary, akoby nič od neho nedostala, a praje si prospech tohto tak milovaného objektu. Ako inak môžeme účinne chcieť dobro Božie než konaním jeho vôle, ktorá všetky veci usporiadáva ku svojej väčšej sláve? Táto duša sa mu preto musí úplne odovzdať a zmiznúť v ňom, že už nebude chcieť nič iné, len to, čo chce Boh.
Chválou slávy je ztišená duša, prodlévající jako lyra pod tajemným úderem Ducha svatého, ktorý na nej vyluzuje Božské harmonie. Ona vie, že utrpenie je strunou, na ktorú možno zahrať tie najkrajšie zvuky, a preto z neho robí svoj nástroj, ktorým veľmi slastne dojímá srdce svojho Boha.
Chválou slávy je duša, ktorá sa vo viere a jednoduchosti upíná na Boha; je zrkadlom, ktoré ho odráža vo všetkom, čím on je; je ako bezodná priepast, v ktorej sa on môže vznášať a rozpínať. Je tiež ako kryštál, ktorým sa on môže vyžarovať a kontemplovať všetku svoju dokonalosť a vlastný jas. Duša, ktorá takto dovolí Bohu, aby v nej utišil svoju potrebu zdieľať „všetko, čo je, a všetko, čo má“ (1), je naozaj chválou slávy všetkých jeho darov.
Nakoniec, chválou slávy je bytosť, neustále ponořená do vďaky. Každý jej čin, každý pohyb, všetky jej myšlienky a túžby ju stále viac zakořeňujú v láske a stávajú sa ozvenou večného „Sanctus“.
V nebi plnom slávy neprestávajú svätí „deň a noc opakovať: „Svätý, svätý, svätý Pán, Boh vševládny, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.“ (2)
Chvála slávy sa už dnes v nebi svojej duše ujíma svojho večného úlohu. Jej spev je neprerušovaný, pretože ona prebýva pod pôsobením Ducha svatého, ktorý v nej všetko pôsobí. A napriek tomu, že o tom vždy nevie, pretože nedokonalosť prirodzenosti jej nedovolí upnúť sa k Bohu bez žiadnych roztržitostí, stále spieva a adoruje, úplne premenená v chválu a v lásku, v túžbu po Božej sláve. V nebi našej duše sme chválou slávy Najsvätejšej Trojice, chválou lásky našej Neposkvrnenej Matky. Jedného dňa zmizne opona a my budeme uvedení do večných príbytkov, kde budeme spievať v prítomnosti nekonečnej Lásky. A Boh nám vtedy dá nové meno, ktoré nikto iný nepozná (3). Aké meno to bude? Laudem gloriae.
(1) Myšlienka pochádza od sv. Jána od Križa, Živý plameň lásky.
(2) Zj 4,8.
(3) Srov. Zj 2,17.
Prenesené z knihy: Alžběta od Najsvätejšej Trojice, Život v Božej chvále
Autor: Giovanna della Croce
Vydalo: KNA
