Cirkev prekračuje samu seba a tým nás učí „nachádzať Boha vo všetkých veciach“. Nielen ho hľadať namáhavo ako šperk v hromade šrotu, ale nájsť ho ako toho, ktorý tu už predo mnou vždy bol…
Nielen vďaka tejto univerzálnosti všadeprítomnosti Boha vo svete, ale aj vďaka univerzálnosti jeho úmyslov spásy sveta nie sme vo svete vo všedný deň od Boha ďalej než vo svojich modlitbách alebo pri cirkevnej bohoslužbe…
Napred je potrebné zvážiť, že všetko, čo tak zoširoka a halasne vystavuje na obdiv svoje svetské bytie, je čistý dar, podaný nám nie z nejakej nedotknuteľnej výšky, ale Bohom, ktorý sa vo svojom dare znižuje tak hlboko a nám približuje, ako len môže. Stvorenie, stav milosti, skutok vykúpenia sa tu už nerozlišujú: ani nemôžu byť rozlíšené, pretože Boží úmysel – zdieľať sa do krajnosti – je nedeliteľný. Preto meditujúci kresťan môže vnímať už v pouhom bytí vecí celý postoj Boha. Snáď by bolo ľahšie, aspoň zdánlivo, Boží postoj nachádzať v krásach nedotknutej prírody – les, hory, púšť, more… – ale prečo by ho nebolo možné nájsť aj v krajine človekom utváranej, často tak škaredé; v ľudských dielach, často únavne protivných: nájsť ho ako Boha, ktorý trpezlivo poskytuje priestor pre vynálezy svojich tvorov? Jeho trpezlivosť a veľkorysosť býva chápaná ako neprítomnosť a prázdnota. Pre kresťansky meditujúceho je milostiplnou blízkosťou…
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Kresťansky meditovať)
