Vojtěch od sv. Hedviky OCD
Druhý vatikánsky koncil nám mimo iné kladie na srdce dve veci: aby sme sa vo spiritualite navracali k Písmu svätému ako k prameňu duchovného života a aby sa rehoľné spoločenstvá vo svojej životnej praxi znova inšpirovali príkladom svojich zakladateľov.
V prípade rehoľných spoločenstiev Karmelu sú tieto dve výzvy v harmónii, pretože pustovnícke začiatky rádu majú výrazne biblický ráz. Odkiaľ sa vzal a ako sa prejavoval tento biblický charakter Karmelu?
Chceme-li odpovedať na túto otázku, musíme sa vrátiť do Európy 11. a 12. storočia a snažiť sa preniknúť zbožnosť, ktorá živila veriacich tej doby. Teologické špekulácie sa sústredili na Ježiša Krista, presnejšie: na lepšie pochopenie tajomstva eucharistie a na úvahy o dôvode Kristovho vtelenia a o vykúpení. To malo následne vplyv na zbožnosť všetkých vrstiev spoločnosti a túto zbožnosť je potom možné charakterizovať ako kristocentrickú so stále väčším záujmom o Kristovo ľudstvo a Jeho pozemský život. Je teda prirodzené, že sa táto spiritualita začala viac obracať k Písmu – základnému zdroju poznatkov týchto tém.
Táto duchovná orientácia bola natoľko silná, že sa premietla i do vonkajších udalostí. Je potrebné si uvedomiť, že ide o storočia križiackych výprav motivovaných túžbou oslobodiť Boží hrob a sprístupniť Svätozem horlivým pútnikom. Križiacke výpravy potom spätné podporovali a zvyšovali záujem o Svätozem a tým aj o Písmo.
Tretím zdrojom záujmu o Bibliu sa stala akási „renesancia“ pustovníctva, ktorá bola zrejme reakciou na úpadok mníšstva – takmer výlučnej formy zasväteného života. Európa sa začala plniť pustovníkmi, ktorí vyhľadávali opustené miesta, kam by mohli utiecť zo sveta. Tí si samozrejme brali za vzor duchovných otcov z prvých storočí kresťanstva, ktorí žili na pustatine. A tak nie je divu, že aj ich spiritualita, podobne ako spiritualita duchovných otcov z púšte, bola jednoznačne biblická.
Toto trojité dedičstvo: kristocentrická zbožnosť, križiacke nadšenie a sklon k pustovníctvu si naši prví otcovia určite priniesli so sebou do Svätej zeme. Veď aj oni boli ľuďmi z mäsa a kostí a deťmi svojej doby. A je pochopiteľné, že tu, na miestach, na ktoré sa viazali biblické rozprávania, biblický ráz ich zbožnosti len vzrastal.
Ako sa prejavoval a vyvíjal? Prvým dokumentom, na ktorom to môžeme pozorovať, je rehoľná pravidlo. Dá sa povedať, že je takmer celá zostavená z biblických citácií. Rôzni autori uvádzajú rôzne čísla, spokojme sa teda s konštatovaním, že na štyroch stranách textu sa nachádza 45–77 biblických citácií, ak odmítneme domnienku niektorých odborníkov, že každé slovo má aspoň vzdialene pripomínať biblické miesta. Avšak oveľa dôležitejšie je pre nás obsah tejto rehoľnej pravidlo. V otázke, čo je jej hlavným posolstvom, existuje jednomyselný súhlas – ide o dve myšlienky:
1) „Všetci nech zostávajú vo svojich celách a dňom i nocou rozjímame Zákon Hospodinov“ a
2) „Slovo Božie nech hojne prebýva vo vašich ústach a srdciach, a čokoľvek konáte, nech sa deje podľa Slova Pánovho“.
Na oboch týchto miestach je pozornosť venovaná dôvernej znalosti Biblie, ale aj dôvernému vzťahu k Písmu.
V centru každého spoločenstva zostáva postava zakladateľa. Karmel, ktorý svojho nepozná, prenáša svoju pozornosť na iné dve postavy a pripisuje im pre svoju spiritualitu nemenší význam, než aký majú pre iné spoločenstvá ich zakladatelia. Sú to takzvané archetypy – vzory života a zároveň osoby dôverne spojené s každým členom spoločenstva. Eliáš a Mária. Ako neuctievať a nežiť podľa príkladu veľkého proroka, žijeme-li na hore, kde pôsobil, a vedieme-li život, ktorý je mu tradične pripisovaný. Ako neuctievať a nežiť podľa vzoru Matky Božej, je-li Nazaret tak blízko, či už topograficky, alebo duchovne. Záujem o tieto dve postavy samozrejme od začiatku viedol a stále vedie k textom, z ktorých je možné ich bližšie spoznávať – k Písmu svätému. A tak znalosť Písma svätého rozvíjala kult Proroka a Panny a zasa naopak, vzťah k Prorokovi a Panne rozvíjal znalosť a lásku k Písmu.
Avšak jednoznačne najdôležitejší bol pre rozvoj biblického ráz Karmelu jeho spôsob modlitby, ktorý je srdcom charizmy rádu. Ono „rozjímať vo dne v noci Zákon Hospodinov“ neznamenalo pre našich predchodcov nič iné než meditáciu podľa vzoru otcov z púšte – meditáciu pôvodne východnú, ktorú priviedol křesťanskému Západu svätý Ján Kassián. O čo ide?
Je to rytmické opakovanie biblických veršov. Táto prax zabírala pustovníkovi väčšinu dňa, počas ktorého nezriedka zotrvával u jedinej vety či niekoľkých slov. Týmto spôsobom je možné dosiahnuť „mnohého“: harmonizácie rytmu srdca s vonkajším správaním a tým vlastne takej usebranosti, ktorá prenáša pokoj a poriadok nitra do vonkajšieho konania; dôvernej znalosti Písma svätého; zamestnania príliš živé fantázie bez rezignácie z modlitby; predĺženia modlitebnej atmosféry aj na chvíle, keď je potrebné sa venovať niečomu inému… Túto modlitbu poznáme v zjednodušenej podobe pod názvom Ježišova modlitba, kde opakovanou vetou je zvolanie: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nade mnou hriešnikom.“ Taktiež východné náboženstvá majú podobnú prax spočívajúcu v neúnavnom opakovaní jedného slova. Táto mantra je síce už svojou mentalitou, motiváciou, ale i spôsobom prežívania trochu odlišná, avšak predsa len je príbuznosť nepopierateľná.
Verím, že podobne vyzerala modlitba prvých karmelitánov, ktorá nám má dodnes čo povedať aj v našich ťažkostiach pri rozjímaní, takže sa domnievam, že v tej či onej podobe môže pre nás byť alternatívnou „metódou“ modlitby vzhľadom na príklad svätej Terézie od Ježiša či svätého Jána od Križa.
Čím bolo Písmo sväté pre prvých karmelitánov a čím môže byť pre nás? Je predovšetkým prameňom modlitby, nech už ako jej inšpirácia, myšlienkový zdroj (o čo a ako sa máme modliť) a teologický základ, alebo ako možnosť „Božej odpovede“ (pod ktorou si nepredstavujem ani toľko akúsi zjednodušujúcu a niekedy zavádzajúcu formu otvárania Písma na ľubovoľnom mieste v túžbe poznať Božiu odpoveď na konkrétnu otázku, ako skôr hľadanie Božieho Ty v kontexte celej biblickej teológie, v súvislostiach ducha Písma).
Je tiež overením autenticity našej modlitby – indikátorom, objektívnou normou pre to, aby náš život bol skutočne rozvojom osobnosti a vzťahu k Pánu a nie deviacou, úchylkou a deformáciou.
A nakoniec, môže byť inšpiráciou k pochopeniu a prežívaniu celej našej spirituality. Je nielen možné, ale veľmi užitočné rozvíjať a prehlbovať jednotlivé prvky našej spirituality (nech už spomenuté archetypy – Eliáša a Pannu Máriu, kontemplatívnu modlitbu, život v Božej prítomnosti, samotu, mlčanie, spoločenstvo alebo apoštolát modlitby a výchovu k modlitbe) v duchu Písma, štúdiom biblickej teológie a biblickej spirituality.
A nemôžem skončiť inak než tým, že sebe i Vám položím otázku: čo z toho môžem, chcem a prežívam ja?
