Keď Ján používa formuláciu: „A Slovo sa stalo telom“ („telom“ sa myslí smrteľný človek), vyjadruje tým prechod od Starej zmluvy, uzavretej s jedným vyvoleným národom, k Zmluve novej, uzavretej so „všetkými národmi, kmeňmi, plemenami a jazykmi“, ktorá zahŕňa a ktorá sa obracia na každé telo a na každého človeka. Túto formuláciu musíme brať natoľko vážne, aby sme uznali, že celé Ježišovo ľudstvo – jeho rozprávanie aj mlčanie, radosť aj plač, hnev, horlivosť aj únava, ba dokonca únava z toho, že musí prebývať medzi ľuďmi – je výrazom vnútorného Božieho zmýšľania, ktoré bolo už v Starej zmluve popisované do značnej miery „antropomorfne“. Musíme uznať, že Božie Slovo naozaj prijíma podobu človeka, aby sme ho mohli naozaj „vidieť, počuť a dotýkať sa ho“. A musíme si pritom konečne byť vedomí toho, že to, čo Ježiš hovorí, činí a predstavuje, je vždy odovzdávaním toho, čo má predstavovať: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“.
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Kňazská spiritualita)
