Svätá Mária Magdaléna de' Pazzi
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
25. mája 1607 – pred 400 rokmi – zomrela v kláštore vo Florencii karmelitánka svätá Mária Magdaléna de’ Pazzi. Priblížme si ju teraz aspoň jedným jej výrokom a prehľadom jej biografických dát.
„Akú krásu musím poznávať vo svojej duši! Ó krásy duše! Kto by sa do teba nezamiloval? Ó vznešená,1 nevysvetliteľná krása!
Poznanie jej vznešenosti dáva duši pokoj a trvalú jednotu a pokoj v srdci a príjemnú láskyplnosť voči druhým ľuďom.
Blažená a šťastná je duša, ktorej ty, ó môj Bože, dávaš toto poznávať, lebo hneď ako pochopila svoju vznešenosť, znova rozjíma o tom, aká je ničotná sama o sebe.“2
Svätá Mária Magdaléna de’ Pazzi je sveticou známa tým, že jej život bol bohatý na mystické prežitky. Prostredie, ktoré ju obklopovalo, sa snažilo tieto udalosti čo najviac zaznamenávať, najmä jej videnia a slová, ktoré pri nich povedala. Už ako osemnásťročnej novice jej spovedník uložil, aby napísala vlastný životopis a jej novicmajsterky a ďalšej sestre uložil za úlohu zapisovať poznámky o prežitkoch sestry Magdaleny. Zápisky ale v skutočnosti pripravovala jej spolunovicka a priateľka ešte z čias pred vstupom do kláštora, sestra Mária Pacifica del Tovaglia; tie záznamy preposielala oným obom sestrám. Okrem toho sa pri extázach ďalšie dve alebo tri sestry striedali v zapisovaní slov sestry Márie Magdaleny. Tak vzniklo niekoľko zväzkov rukopisných zápiskov, ktoré boli neskôr doplnené biografiou svätice od sestry Márii Pacifici, písanou pre beatifikačný proces, a od novicek zozbieranými radami, ktoré im Mária Magdaléna ako novicmajsterka dávala. Ona sama nenapísala nič, okrem niekoľkých listov príbuzným. Dva jej životopisy napísali jej spovedníci: jej riadny spovedník Vincenzo Puccini ho vydal hneď v r. 1609 (dva roky po jej smrti; čoskoro po vydaní sa rozobrali a v roku 1611 vyšlo druhé, doplnené vydanie) a mimoriadny spovedník jezuita Virgilio Cepari vydal iný jej životopis v roku jej kanonizácie v r. 1669. Oba boli opakovane vydávané a prekladané do ďalších jazykov.
Nová vlna záujmu o odkaz tejto svetice sa objavila v súvislosti s výročím 400 rokov od jej narodenia v roku 1966. Nemecký karmelitán P. Adalbert Deckert napísal v roku 1975, že napriek všetkému je málo známa aj v našom ráde. A to nielen pre nedostatok literatúry o nej mimo talianskeho prostredia, ale aj tým, aký „typ svätca“ zosobňuje. (My, severnejšie národy, sme zdržanliví a racionalistickí, preto na nás môže mystická vznietivosť pôsobiť málo sympaticky a následkom je, že sa nesnažíme spoznať takú sveticu bližšie.)
Životopisný prehľad
Mária Magdaléna sa narodila 2. apríla 1566 vo Florencii. Měla ešte 3 bratov, medzi súrodencami sa narodila ako druhá v poradí. Pochádzala z poprednej šľachtickej rodiny vo Florencii. Na krste dostala meno Kateřina: tak sa volala babička z matkinej strany, ale tak sa volala aj jej vzdialenejšia príbuzná, ktorá zomrela v roku 1490 ako františkánka v povesti svätosti. Vo svojom rehoľnom živote sa táto františkánka modlila aj na zmierenie za veľký hriech, ktorý sa v rodine vtedy odohral: v roku 1478 dvaja členovia rodu Pazzi počas svadobnej omše vo florentskej katedrále S. Maria del Fiore po premenení probodli dýkou dvoch členov rodu Medici; išlo o krvavú pomstu.
V ôsmich rokoch zverili rodičia svoju dcéru Kateřinu na výchovu sestrám maltézskeho rádu do kláštora San Giovannino dei Cavalieri. Tam sa o ňu starala jej teta – rehoľníčka, matkina sestra. Dva roky nato, na slávnosti Zvestovania Pána 1576 tam Kateřina pristúpila k prvému svätému prijímaniu. A o tri týždne neskôr (na Zelený štvrtok) táto desaťročná dievčina složila sľub panenstva (na celý život). Ako desaťročná mala prvý mystický zážitok, o ktorom vieme.
Po dvoch rokoch pobytu u sestier sa Kateřina vrátila domov. Vo štrnástich rokoch ju rodičia do kláštora umiestnili ešte raz, pretože otec sa stal guvernérom v Cortone a dočasne sa tam presťahoval. Spovedník sestier vtedy dievčine dovolil prijímať eucharistiu o všetkých sviatkoch. To bola v tej dobe neobyčajná výsada. Po roku sa Kateřina opäť vrátila k rodičom.
Počas pobytu u sestier spoznala, že aj ona sama chce byť rehoľníčkou. Ale medzi tieto sestry ju to netiahlo, lebo videla, že sa v kláštore málo dodržuje pravidlá a málo sa žije spoločným životom. Neskôr pri procese svatořečenia tieto sestry vyhlásili: „Neboli sme jej hodné a ona nás opustila.“ Uvažovala o vstupe ku klariskám alebo dominikánkam, ktorých kláštory vo Florencii mali dobré meno pre svoju prísnu klausuru a chudobu. Ale na radu rektora jezuitskej koleje sa rozhodla pre kláštor karmelitiek Santa Maria degli Angeli, pretože v ňom sa kládol veľký dôraz na spoločný život.
Rodičia s jej zámerom nesúhlasili a snažili sa jej predložiť ponuky na manželstvo. Na to ona odpovedala, že radšej by sa nechala pripraviť o život, než aby si zvolila iného ženícha, než Ježiša.
Do kláštora karmelitek prišla prvýkrát 14. augusta 1582, a to na 14 dní, aby spoznala tamojší život a to, či sa k nemu cíti povolaná. Rozhodla sa vstúpiť natrvalo. Dôležitý vplyv na jej rozhodnutie mala tá okolnosť, že karmelitky smeli prijímať eucharistiu každý deň.
Kateřina Pazzi vstúpila do kláštora 27. novembra 1582 (v sobotu pred 1. nedeľou adventnou). Pre časovú súvislosť: počas doby, keď ona po skúšobných dvoch týždňoch v kláštore bola doma u rodičov, zomrela v Španielsku sv. Terézia z Avily. Kapitula kláštora jednohlasne odhlasovala, že Kateřina de’ Pazzi môže začať postulát. Jej matka niesla odchod dcéry veľmi ťažko a poslala do kláštora uznávaného maliara, aby dcéru namaľoval (ešte v svetských šatách). Na obraze je údajne vidieť, že Kateřina s tým nesúhlasila. 30. januára 1583 dostala postulantka rehoľný habit a s ním meno Mária Magdaléna. Začala kanonický noviciát.
Keď uplynul rok, sestry jej noviciát predĺžili o tri mesiace, a to len z toho dôvodu, aby neskladala sľuby sama, ale spoločne s inou sestrou. Mária Magdaléna vtedy predpovedala, že aj tak skládne sľuby sama. To sa naplnilo: začiatkom marca 1584 ju zachvátila tajomná choroba. Jedného rána dostala vysokú horúčku, kašľala krv a mala veľké bolesti v hrudi a pod rebrami. Podľa všetkého išlo o náhly zápal pľúc. Lekárska pomoc sa zdala márna. Otec hneď so súhlasom priora a domáceho lekára sestier povolal ku dcére štyri slávne lekárske kapacity. Napriek tomu choroba vyzerala tak hrozivo, že sestry v obavách z jej predčasného úmrtia rozhodli, že koniec jej noviciátu už neoddialia. Tak Mária Magdaléna složila sľuby 27. mája 1584 pred oltárom Panny Márie v chóre – na lôžku, ktoré jej sem preniesli.
Dňom sľubov začalo obdobie častých extáz Márie Magdalény. Každý deň prichádzala po svätom prijímaní do vytrženia. To trvalo zvyčajne dve až tri hodiny. Ale niekedy také vytrženie ducha zakúšala aj počas dňa. Väčšinou pri nich prežívala spolúčasť na Kristovom utrpení. Toto obdobie extáz trvalo štyridsať dní (do 6. júla 1584). Preto i jedna časť zápiskov nesie názov „Quaranta giorni“.
Pritom jej choroba naďalej trvala. Spovedník jej poradil, aby sa obrátila s prosbou o prímluvnú modlitbu na ctihodnú Máriu Bagnesi. (Telesné pozostatky tejto omilostnenej a utrpením prezkúšanej dominikánskej terciárky boli totiž uložené v kapitelnom sále kláštora karmelitiek.) Pretože sestry sa obávali náhlyho úmrtia choré sestry Magdalény, zhromaždila sa u nej celá komunita a modlili sa. Ráno 16. júna 1584 náhle Mária Magdaléna pozorovala, že je uzdravená. Pripisovala to prímluve oné blahoslavenej. Vo svojich videniach ju viackrát videla v nebeskej sláve a ako ochrankyňu ich kláštora.
Ďalšie obdobie extáz trvalo od Vianoc 1584 do 4. júna 1585. Je ich zaznamenaných asi 90, a to vo zväzku zápiskov, nazvanom „I Colloqui“.
Extáza, ktorú mala 21. mája 1585, sa výrazne prejavila vo vonkajšej podobe života sestry Márie Magdalény v kláštore: dostala pri nej od Boha pokyn, aby nadále žila len o chlebe a vode, o sviatkoch aby jedla pôstne jedlo. A mala sa uspokojiť s piatimi hodinami spánku denne a len na slamníku (bez postele). Neskôr podobne dostala vo vytržení príkaz, aby chodila bosa. Dôvodom tohto asketického odriekania bola myšlienka zmierenia. 22. apríla 1590 sa jej podobne dostalo pokynu, aby zachovávala dodatočnú pôstnu dobu od Veľkej noci do slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Pravdepodobne bola táto asketická prísnosť v určitom zmysle tiež protestom proti v tej dobe všeobecne rozšírenému požitkářství.
Sériu veľmi pozoruhodných extáz predstavil svätodušný oktáv v roku 1585 (počínajúc vigíliou Letníc dňa 8. júna 1585). Išlo sa sice celkom iba o osem dní, ale mystické vytrženia sestry Márie Magdalény trvali prakticky celé dni a noci. Iba asi na dve hodiny denne prišla k sebe, počas nich sa pomodlila breviár a prijala nevyhnutný pokrm a nápoj. Vzhľadom na to, že sa jednalo o svätodušný oktáv, je pochopiteľné, že sa jej predovšetkým okolo tercie (deviatej hodiny dopoludnia, srov. Sk 2,15) dostávalo videní, v ktorých videla a prijímala Ducha Svätého v podobe rôznych obrazov a foriem, napr. ako oheň, prúd vody, holubicu, ohnivé jazyky, oblak, vietor, a pod. Od tej doby je v ich kláštore zvykom vo svätodušnom týždni zvolávať sestry zvonom k spoločnej modlitbe hymnu Veni Creator Spiritus.
Sviatkom Najsvätejšej Trojice na konci svätodušného oktáva (16. júna 1585) začalo pre Máriu Magdalénu nové životné obdobie: päť rokov tvrdých skúšok. Akoby bola vydaná peklu a démonom: vystavená ich pohľadom, ich klamom, hrozbám a mučeniu z ich strany. Bola pokúšaná nielen k nesmiernosti a nečistote, ale aj neveriť, zoufať si a mať myšlienky na samovraždu. V jej vnútri sa striedali pocity duchovnej vyprahnutosti, opustenosti Bohom a pocit zavržení. Mnohé spolusestry nedokázali mať pre taká pokušenia Márie Magdalény pochopenie a plné pochybností nedôverovali v pravosť týchto mystických prežitkov. A tak jej ťažko skúšanej duši zostalo – ako raz povedala priorovi: „len v srdci svetielko dobrej vôle neurážať Boha“. Jej modlitba bola jediný výkrik bolesti: „Ó môj Bože, kde je slnce tvojej milosti? Zdá sa, že pre mňa zaniklo. Tvoja dobrotivosť a láska sa mi úplne vzdialili. Som opustená ako telo bez končatín, ktoré si nedokáže pomôcť. Som ako uschlý strom… Nie som nič iné než prázdnota zloby. Som vinná na všetkom zlomm a na všetkých hriechoch, ktoré boli proti Bohu spáchané, takže mnohokrát nedokážem pochopiť, ako ma Ježiš a ľudia môžu na zemi znášať.“
V lete roku 1586 diktovala listy významným osobnostiam, vyzývajúc ich k reforme cirkvi. Než tak urobila, váhala; obávala sa, že sa klame. Radšej by namiesto diktovania listov obetovala svoj život za šírenie evanjelia. S radosťou totiž sledovala správy o práci misionárov v Japonsku. Jej listy boli určené Sixtovi V., kardinálom kurie, tri listy florentskému arcibiskupovi Alexandrovi Medici. Ten ju potom v kláštore navštívil a povedal o nej: „Táto dcéra naozaj hovorila v osobe Ducha Svätého.“ Rožne ako Filip Neri mu aj ona prorocky predpovedala, že bude zvolený pápežom.
Zmienka o päť rokov trvajúcej skúške vyvrcholila v novembri 1588. Podľa príbehu, opísaného v knihe proroka Daniela (kap. 14), bola táto skúška nazvaná „Lago dei leoni“ (jama levová). Skončila 10. júna 1590. Vtedy sa Márii Magdaléne zároveň dostalo mimoriadnych darov milosti. Zápisky o tomto období veľkej skúšky sú zhrnuté v dvoch zväzkoch, nazvaných „Probatione“.
Podľa starého zvyku zostala po složení sľubov Mária Magdaléna podriadená novicmajsterke. Až v októbri 1586 (teda po roku a pol) opustila definitívne noviciát a prešla do juniorátu, ktorý trval tiež 3 roky. Zároveň sa ešte s inou spolusestrou stala predstavenou kandidátok. Keď bola novicmajsterkou zvolená opäť sestra Evangélista del Giocondo, bola Mária Magdaléna poverená (2. októbra 1589) úlohou asistentky pre novicky.
Medzitým ju ťažko zasiahlo niekoľko úmrtí jej príbuzných a osôb jej blízkych: roku 1587 zomrel jej brat Alamanus (v jednej extáze ju potom videla trpieť v očistci); 1590 Magdalénina matka – tiež ju videla „veselú a spokojný“ v očistci a po štrnástich dňoch už ju videla v raji. Roku 1591 zomrel jej prvý spovedník v kláštore a nakoniec roku 1597 jej otec.
V komunite jej boli zverené i niektoré ďalšie úlohy. Roku 1592 ju poverili službou sakristiánky, roku 1595 bola zvolená za predstavenú juniorátu a 1598 bola zvolená novicmajsterkou (medzi novickami boli tiež jej dve neteri z rodu Pazzi). Nakoniec bola roku 1604 ustanovená podpřevorkou kláštora (ale túto funkciu už pre chorobu nevykonávala) a predstavenou (juniorek).
V októbri 1604 však opäť ochorela a zostala už chorá až do svojej smrti. Měla tuberkulózu pľúc. Zaopatrená bola 13. mája 1607 pri jasnej mysli. Zreteľne kňazovi odpovedala, on sa s ňou a s celou zvolanou komunitou pomodlil žalmy za umierajúce, Verím v Boha, prefáciu o Najsvätejšej Trojici a tzv. Atanášovo vyznanie viery (symbolum Quicumque), čo bola jej obľúbená modlitba. Sestrám kládla na srdce najmä trojité: rehoľnú kázeň, prostotu a lásku.
Samotný smrteľný zápas sa však začal až o dvanásť dní neskôr. Ráno v piatok 25. mája 1607 prijala ešte naposled svätosť oltárnu. Spovedník mohol slúžiť omšu za umierajúceho až okolo obeda. Keď mu povedali, že sestra Mária Magdaléna má blízko ku smrti, vzkázal jej, aby vo svätej poslušnosti s úmrtím počkala, než on omšu doslúži. Keď jej to hovorili, procitla z bezvedomia a povedala svoje posledné slová: „Benedictus Deus“.3 Mohla na tejto zemi ešte stráviť hodinu smrti Pána Ježiša na kríži. Krátko po tretej hodine odovzdala svoju dušu do rúk nebeského Otca. Bolo jej 41 rokov.
Podľa starého zvyku bolo jej mŕtve telo vystavené v kostole. Ľudia prichádzali v dave, pretože ju všeobecne považovali za sveticu. Každý si chcel odnýst aspoň kvetinu, ktorou sa dotkol Magdalenina tela. Podľa legendy zomrelá odvrátila svoju tvár od jedného mladého človeka, ktorý viedol hriešny život, a prinútila ho tým k obráteniu.
Jej telo bolo pochované v drevenej rakvi pod hlavným oltárom. Rok nato dostali sestry povolenie pochovať telo vo vnútri klausúry. Pri otvorení hrobu zistili, že telo je neporušené, iba tvár a nohy zhnedli. (V tom stave je telo dodnes.) Vložili ich do novej rakvy a uložili na novom mieste.
Pretože pribúdalo správ o vyslyšení modlitieb a o zázrakoch na jej prímluvu, bol v roku 1611 započatý proces blahorečenia. Blahořečena bola 8. mája 1626 a svatořečena 28. apríla 1669.
Na doplnenie stojí za zmienku ďalší osud kláštora S. Maria degli Angeli: Roku 1628 pápež Urban VIII. preložil kláštor sestier (namiesto nich sem pozval cisterciákov) na miesto zvané „Borgo Pinti“. Tam navštívila ostatky sv. Márie Magdaleny svätá Terézia z Lisieux pri svojej púti do Ríma, presnejšie povedané na spiatočnej ceste, t.j. 25. alebo 26. novembra 1887 (pozri AS 136). V roku 1888 sa sestry odtiaľ presťahovali na „Piazza Savonarola“ a v roku 1929 presídlili na miesto na okraji Florencie, blízko kopca Careggi. Tam je kláštor dodnes. Komunita dodnes zachováva karmelitánsku rehoľu podľa vlastných konštitúcií.
