„A sklonil hlavu a vydechl naposled“ – môj Pane Ježišu, ty si zomrel a zomrel si pre nás…
Keby sme tomu naozaj verili, ako by sme si priali zomrieť, a to ako mučeníci! Ako by sme si len priali zomrieť v utrpení, namiesto toho, aby sme sa báli…!
Nech je dôvod, pre ktorý umierame, akýkoľvek, ak prijmeme nespravodlivú a krutú smrť ako požehnaný dar z tvojej ruky, ak ti zaň poďakujeme ako za sladkú milosť, za blažené nasledovanie tvojho konca, ak sa ponúkneme ako obeta z dobrej vôle, ak sa nesnažíme uniknúť podľa tvojich slov: „neodporujte zlému“ a podľa tvojho príkladu: „podrobil sa a neotvoril ústa“ sa nechal nielen ostrihať, ale i podrezať, potom, a nech je dôvod k nášmu zabitiu akýkoľvek, zomrieme z čistej lásky a naša smrť bude obeťou s vôňou veľmi príjemnou. A nie je-li to mučeníctvo v úzkom slova zmysle a v očiach ľudí, bude to mučeníctvo v tvojich očiach a dokonalý obraz tvojej smrti…, pretože ak sme neproliali v takom prípade krv pre našu vieru, prolijeme ju a obetujeme z celého srdca pre lásku k tebe…
(Charles de Foucauld /1858–1916/, En vue de Dieu seul)
