Dnes som pred Najsvätejšou sviatosťou pocítil túžbu vzývať Boha ako Silu, z ktorej sa môže napájať moja slabosť. Potom som ho vzýval ako Slnko a hrial sa v jeho lúčoch. Nakoniec vznikla celá litanie, v ktorej som ho nazýval Nebo – Vzduch – Vietor – Hviezda – Obloha – more – Zem – Kvet – Pole – Chlieb – Víno – Olej – Zrno – Strom, a nemohol som prestať, pretože som videl, že všetko, čo stvoril, má v sebe niečo z neho, z jeho krásy, dobroty a lásky.
(Carlo Carretto /1910–1988/, denníkový zápis, 26. september 1955)
