Znesli by sme Kristovu smrť, aniž by sme vedeli o Kristovom vzkriesení? Rovnako ako hriech sa dá plne pochopiť iba v svetle milosti odpustenia, tak aj smrti sa dá čeliť so sebadôverou jedine v svetle nového života, ku ktorému sa dá dospieť skrze ňu. Súčasťou historickej reality, v ktorej žijeme, nie je len Kristova smrť, ale aj Kristovo vzkriesenie. Možno by sme mali povedať, že sme schopní čeliť ľudskému utrpeniu iba v kontexte nového života, ktorý sa práve z tohto utrpenia rodí.
„Kristus bol vzkriesený!“ To znamená, že vina, osamelosť, hlad, chudoba, vojna a skaza už nemajú posledné slovo. Smrť a všetky jej symptómy v našom individuálnom i spoločenskom živote už neprinášajú konečnú realitu. Depresia, zatrpknutosť, rozhorčenie, túžba po pomste a nenávisť, to všetko sú dôsledky podriadenia sa moci smrti a našej neschopnosti pochopiť, že v Kristovi a cez Krista smrť stratila svoju konečnú silu.
(Henri Nouwen /1932–1996/, úryvok z eseje Christ of the Americas)
