K najúžasnejším a zároveň najmenej sporným skúsenostiam patrí, že zlo sa ukáže – často prekvapivo skoro – ako hlúpe a neúčelné. Neznamená to, že každému jednotlivému zlému činu ide v pätách trest, ale že zásadné porušenie Božích prikázaní domnele v záujme pozemskej sebaúcty je skutočnému vlastnému sebaúcteniu práve protichúde. Túto našu skúsenosť je možné vykladať rôzne. V každom prípade však odtiaľ plynie istota, že v ľudskom spolužití platia zákony silnejšie než všetko to, čo by sa chcelo nad ne povýšiť.
Verím, že Boh zo všetkého, i z toho najhoršieho, môže a chce dať vzniknúť dobru. K tomu potrebuje ľudí, ktorí pripustia, aby im všetky veci slúžili k dobrému.
Verím, že nám Boh v každej tiesni chce dať toľko sily k odporu, koľko jej potrebujeme. Nedáva ju však dopredu, aby sme sa nespoliehali na seba, ale len na neho. V takej viere by mal byť prekonaný strach z budúcnosti.
Verím, že ani naše chyby a omyly nie sú márne a že pre Boha nie je o nič ťažšie vysporiadať sa s nimi než s našimi domnele dobrými činmi.
Verím, že Boh nie je nadčasový osud, ale že na úprimné modlitby a zodpovedné činy čaká a odpovedá.
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/,
úryvok z textu Zamyšlenie na prahu roku 1943, napísaného k desiatemu výročí uchopenia moci Hitlerom;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odovzdanie, Listy z väzenia. Kalich 2023)
