P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Karmelitánske nakladateľstvo teraz vydalo brožúrku o scapuli a mariánskej zbožnosti s ním spojené. To bol podnet k voľbe témy mojej prednášky na tohtoročnom celoštátnom stretnutí terciárov v Kostelnom Vydrí. Jej obsah som ešte upravil a predkladám vám ho teraz aj v písanej podobe. V českom preklade sa kniha volá: Pod ochranou scapuli a napísal ju poľský bosý karmelitán Jerzy Zieliński. Ale ja by som sa pridržiaval jej titulu v origináli a presne podľa neho som nazval aj tento článok.
Je obtiažne povedať o Panne Márii a pre prehĺbenie nášho vzťahu k nej niečo neučebnicového, konkrétneho a inšpiratívneho (t.j. vdýchujúceho ducha). Preto som na brožúrku dosť čakal. Chcem vám ju teraz predstaviť, ale nie ju prevyprávať.
Niečo nám v nej tiež nemusí „sedieť“, ako azda slovný obraty „dať sa do služby Márii“ či „otroctvo“ (hoci ide o pojem drahý sv. Ludvíkovi Grignionovi). Ale to nevadí. Aspoň si lepšie uvedomíme, ako „to máme“ s Pannou Máriou my sami. A možno sa vďaka brožúrke zoznámime s niečím, čo neprijmeme hneď, ale k čomu sa trebárs v budúcnosti vrátime. Zatiaľ stačí, že o tom vieme a vieme, kde to hľadať.
Pravdepodobne leccos z toho, čo sa v knihe píše, nebude pre vás nové. Ale objaviť nové nie je predsa jedinou formou úžitku, ktorý nám čítanie prináša. Je cenné, že nám kniha pri usebranej četbe pripomenie pozapomenuté. Alebo vyjadrí slovami, čo tušíme intuíciou, a tak uľahčí zapamätanie si toho aj sprostredkovanie tomu druhým.
Vztah s Pannou Máriou ústí do odevzdania sa jej
Prvá časť knižky nám pomáha zamyslieť sa od základu nad naším vzťahom k Panne Márii.
Keď sme o tom nedávno hovorili v terciárskych spoločenstvách, zakúsili sme, ako na nás stále útočí obava, že vzťahom k Panne Márii sa proviníme proti Pánu Ježišovi a ochudobníme ho. Považujem túto pochybnosť za rafinovaný útok Pokušiteľa, ktorý nás má veľmi poškodiť. Na druhej strane sme k takej pochybnosti zavdali príčinu my sami (alebo naši predkovia) tým, že náš vzťah k Panne Márii nebol vždy dostatočne pravdivý, naozaj nesený životom s Ježišom, ale bol mnohokrát okázalý, bezmyšlienkovitý, prehnaný alebo jednoducho Kristovi inak neverný...
Mária nie je ústrednou postavou našej viery. Ale tiše stojí v Ježišovej tesnej blízkosti a pomáha nám byť s ním, porozumieť mu, veriť mu, nasledovať ho. Napriek zmienenej všelijakej našej „mariánskej“ upovídanosti, preháňaniu a kýčovitosti zostáva Mária pokladom stále nedoceneným, stále dosť neobjaveným. Ale skrze scapuli sa nám otvára úplne konkrétna možnosť, aby sme k Márii pristupovali „z pod jej plášťa“ – zahriatí jej starostlivosťou a láskou!
Kniha je cenným ovocím zbožnosti poľského bosého Karmelu. Ponúka nám jednak myšlienky na zamyslenie pre náš vzťah k Panne Márii, ale tiež obsahuje konkrétne pokyny ohľadom obradov oblečenia a ohľadom nosenia scapuli (čo sú veci, na ktoré sa často v praxi pýtate) a tiež obsahuje modlitby k Panne Márii. Niektoré pekné myšlienky by som nám rád priamo citoval. Tá prvá vyjadruje, oč v našom vzťahu s Pannou Máriou čo do podstaty ide:
Srdcom mariánskej úcty je osobné prežitie daru jej materinskej lásky. Samo intelektuálne poznanie, že Mária je Ježišovou Matkou a tiež mojou Matkou, ešte neprebudí skutočnú zbožnosť. Najprv je potrebné „preložiť“ toto intelektuálne poznanie tajomstva „do jazyka“ skúsenosti a praxe. Iba osobné zblíženie dvoch sŕdc, ktoré zdieľajú spoločné šťastie i nešťastie, radosti i problémy, a tiež snaha pripodobniť sa Panne Márii plodí vzťah lásky.
Toto osobné poznanie Mariina materinského vzťahu k nám potom vedie k našej reakcii. Svedčíme sa Márii. Podľa autora knižky to vyvrcholí v našom úkone obetovania (darovania) sa Márii. Podrobnejšie o ňom hovorí takto:
Prijať Pannu Máriu k sebe v akte obetovania sa znamená osobný záväzok a naprosté odevzdanie sa jej do služby. Neobmedzuje sa na odriekanie tej či onej modlitby alebo na ten či onen vonkajší prejav úcty za daných okolností, ale zahrňuje celý ľudský život z hľadiska vnútorných skutočností i vonkajšieho konania.
Tomuto postoji sa učíme priamo od Panny Márii, ktorá pri zvestovaní odpovedala anjelovi: „Ecce ancilla Domini – som služobnica Pánova“ (Lk 1,38). Tak sa naprosto odevzdala do Otca večnej vôle. Jej obetovanie sa je naprosté, zahrňuje celú jej bytosť: rovinu fyzickú, morálnu i duchovnú.
Náš akt naprostého sebeodevzdania sa jej vedie k tomu, aby nás mohla účinne a rýchlo viesť po cestách duchovného života neboli svätosti. Tieto cesty ústia do večnosti, do tajomstva prežívania Mariinej materinskej lásky v nebi.
U tohto ma napadla pochybnosť, či musí ísť vždy o úkon výslovný. Mám za to, že k tomu v našom živote môže dôjsť i bezdečne. Asi ako keď šlapete namáhavou cestou a zistíte, že vás už dlhý kus cesty niekto obetavo sprevádza, a vy na seba zahľadíte, zaradujete sa a vďačne ho vezmete za ruku a pridržíte sa ho, aniž by ste povedali slovo...
Ale posúďte sami, či sa vám to zdá presvedčivé. Zvyčajne nezostávame len pri takom romantickom pohľade bez slov, ale vyznáme si navzájom slová vďačnosti, náklonnosti a predstavy o našom vzťahu do budúcna.
Oblečenie do scapuli Panny Márii a to, že ho nosím, je jedným takým výslovným úkonom odevzdania sa Panne Márii, spojením sa s ňou.
Scapuli ako dar od Panny Márii
Druhá časť knižky sa zameriava na scapuli a na históriu tejto „pomôcky“ (alebo formy) prežívania vzťahu s Pannou Máriou. Starostlivo vypráva o zjavení sv. Šimona Stocka, ktorému sa Panna Mária v 13. storočí zjavila ako odpoveď na jeho prosby o to, aby pomohla karmelitánskemu spoločenstvu. Ukázala mu na karmelský habit so scapuli a o svojej materinskej starostlivosti o rád Šimona uistila. Autor našej knižky je presvedčený, že svätý Šimon v oné ťažkej dobe viedol svojich spolubrata práve k takému odevzdaniu sa Panne Márii, o akom sme hovorili.
Zaujímavé je, že Mária prý podľa najstaršieho znenia legendy ukázala na jeho scapuli, keď mu hovorila, že scapuli je znamením jej ochrany. Až neskôr podoba legendy vypráva o tom, že Šimon dostal scapuli až od Panny Márii... Avšak na podstate toho, čo tým Panna Mária karmelitánom sľubuje a dáva, to nič nemení. Vstupujeme do vzťahu s Pannou Máriou, ale nie len všeobecne, ale v spoločenstve Karmelu, skrze toto spoločenstvo – v jeho rozmere historickom (svätí v nebi) a súčasnom (rehoľníci, rehoľnice a terciári okolo mňa).
Od počiatku obnovy Karmelu u nás po roku 1989 otvorene pripomíname, že scapuli legenda si nenárokuje byť historickým svedectvom a že skutočnosť zjavenia sv. Šimona z nej nie je jednoznačne dokázaná, ale na druhej strane ani neexistujú presvedčivé dôkazy proti.
Legend vždy na príbehu, ktorého historicita pre nich nie je zásadne dôležitá, názorne ukazujú určitú pravdu viery. V tomto prípade: že my karmelitáni môžeme počítať s materinskou starostlivosťou Panny Márii o náš život i o našu spásu. Na to môžeme spoliehať bez pochybovania.
Hodnotu scapuli ale nemusíme odvozovať jediný od onoho zjavenia Panny Márii svätému Šimonovi a s tým spojených prísľubov. Scapuli je pre nás cenný i z iných dôvodov. Pred niekoľkými rokmi som pri stretnutiach tretieho rádu poukázal na scapuli ako šat, odiev. A s pomocou Slovníka biblickej teológie1 som sa potom zaoberal symbolikou odevu v Biblii. To veľmi obohatilo náš pohľad na scapuli. Obsah týchto úvah som potom previedol do štyroch novén k Panne Márii Karmelskej, ktoré vyšli tlačou v roku 2001 a ktoré sa niekto možno tiež občas modlíte.
Teraz by som sa chcel podobne venovať tématu, ktoré je v knižke Jerzyho Zielińského spomenuté len krátko, ale zároveň i priamo v jej názve. Totiž zamyslieť sa nad tým, že scapuli je znamenie. Vrátim sa k tomu za chvíľu podrobnejšie.
Scapuli vedie k Kristovi a vychováva nás
Tretia časť knižky je kratičká a na dvoch stranách opäť vyvracia onu rozjitrenú pochybnosť o tom, že nás vzťah k Panne Márii by mohol konkurovať našemu vzťahu k Kristovi. Autor vysvetľuje: cieľom scapuli formácie je Ježiš Kristus. K nemu nás to, že scapuli nosíme a obraciame sa k Panne Márii, vedie.
Posledná, štvrtá časť knihy tvorí zaujímavá kapitola o tom, že scapuli, presnejšie vzťah s Pannou Máriou, ktorý je scapuli vyjadrený a posilnený, vnáša do nášho života svoj vplyv, presnejšie povedané: vychováva nás. Táto kapitola má dvanásť odstavcov – každý pojednáva o jednom aspekte tejto výchovy. Napríklad nám scapuli, nosený s pozornou vierou, pomáha niesť kríž, a to ako kríž toho utrpenia, ktoré sme si spôsobili svojim osobným hriechom, tak utrpenie priamo nami nezavinene. A podobne.
Ocituje z odstavca o čistote srdca:
Čistota Mariinho srdca presahuje náš rozum. To však neznamená, že je toto srdce pred človekom zapečetěné a úplne uzavreté. Ten do tohto tajomstva môže vstupovať a poznávať ho.
Viedli k nemu ale len jediná cesta: prehlbovanie vlastného duchovného života. Prečo len tento jediný spôsob? Z zásady vzájomnosti, sme tým pozvaní na dobrodružstvo poznávania jej srdca.
Čistota srdca je dar. Božie dielo v nás. Mariino čisté srdce svojim vplyvom tomuto Božiemu dielu v nás účinne napomáha.
Opakovane je tiež v tejto kapitole pripomínané, že náš vzťah s Pannou Máriou nás zaväzuje tiež k službe blížnym. (To by sa páčilo pápežovi Františkovi, keby to čítal.) Pri prežívaní scapuli úcty by sme sa nemali uzatvárať do sveta svojich súkromných záležitostí, ale podľa Mariinho vzoru by sme si mali všímať druhých ľudí a ich problémy. Mali by sme nasledovať jej starostlivosť o príbuznú Alžbetu a o novomanželov z Kány Galilejskej...
Scapuli ako znamenie
Romano Guardini, keď povzbudzuje k túžbe rozumieť najzákladnejším znamením v liturgii, hovorí, že ide o to umieť „z tela vyčítať dušu“.2 Skúsme sa takto zamyslieť nad scapuli. Nosíme ho:
- priamo na tele (to naznačuje: dôvernosť, bezprostrednosť kontaktu a vzťahu, dôvernosť odevzdania sa Panne Márii),
- stále (pri všetkom, čo prežívame),
- pre pripomienku (pretože sme zabudliví, stále znovu ho na sebe „objavujeme“ a pripomína nám tú, kvôli ktorej ho nosíme),
- na ochranu (tá nepôsobí automaticky, ale tým, že v nás aktuálne oživuje vieru),
- na svedectvo (je však dôležité, ak ho druhí zazri, aby rozumeli, čo je znamením),
- pre výstrahu Nepříteli; o tom píše J. Zieliňski: Ked si (Nepřítel) všimne scapuli na krku človeka, potom vie, že keď tomuto človeku vyhlási vojnu a začne ho zasypávať pokušeniami, musí súčasne čeliť moci tej, ktorá ho drtí svojou pokorou. To je pre nás nesmierne dôležité, veď ide o duchovný boj s nepriateľom našej spásy.
Takisto ma potešil výklad prednej a zadnej strany scapuli, citovaný z diela iného poľského bosého karmelitána: Časť scapuli spadajúca na chrbát nám napovídá, že „máme nést námahy, zkoušky a kříže pod ochranou Panny Marie v odevzdání do vůle Boží podle jejího vzoru“ a časť spočívajúca na prsnách pripomína, že by naše srdce malo „biť pre Boha a blížnych, z lásky sa odpútávať od časných záľub a za pomoci Panny Marie lnout k dobrám večným“.3
K tomu, aby sme akékoľvek znamenie vnímali, je potrebné prichádzať s ním zmyslovo do kontaktu. Tedy u scapuli: vidieť ho, nosiť ho, cítiť ho na tele, vziať ho do prstov, pobozkať ho... Povešaný na stene alebo nosený v peňaženke zostáva síce symbolickým odevom, ale oblečení jím nie sme. Ale záleží na povaze každého z nás, ako „vážne“ reč, ktorú toto znamenie prehovára, berieme a nechávame ju hovoriť.
O znamení všeobecne a v Písme
Znamením je všetko, čo nemá hodnotu len samo pre seba, ale čo znamená ešte niečo ďalšie. Na niečo ďalšie to odkazuje. Slovami prof. Hellera: čo „ukazuje nad seba a za seba“.
Znamení je dôležitý pojem v Písme. „Světla na nebeské obloze“ (Gen 1,14) majú slúžiť „ako znamenie“, aby svojou polohou „oddělovala deň od noci“ a „označovala obdobia, dni a roky“. Karmínová šnúra v okne bude znamením, v ktorom dome býva Rachab, ktorá zvědom zachránila život a jejž sa oni zaväzovali preukázať milosrdenstvo (Joz 2). Hospodin mnohokrát pre svoj ľud koná „znamenia a divy“ (napr. keď ho vyslobodzuje z Egypta) a očakáva, že odpoveďou na tieto znamenia bude dôvera, viera, ktorú mu bude jeho ľud prejavovať. „Hospodin povedal Mojžišovi: Ako dlho bude tento ľud mnou pohrdať? Ako dlho mi ešte bude nedôverovať, i keď som uprostred neho vykonal všetky tie znamenia?“
V Biblii sa so znameními stretávame naozaj hojne. Ponechám stranou tie Božie znamenia v Starom i Novom zákone, ktoré majú povahu zázraku, vybočenia z bežných prírodných zákonov, a tak zjavujú Božiu suverenitu, moc... Nebudem tiež hovoriť o znameniach prorockých alebo o znameniach Božieho príchodu. Zameriam sa na tie znamenia, ktorých obsahom je nejaké „nenadprirodzené“ ľudské počínanie, ktoré však je smluveným znamením niečoho vo vzťahu medzi Hospodinom a tými, ktorí ho ctia.
Starý zákon spomína tri veľké zmluvy, ktoré Hospodin s niekým uzatvára (a k každej patrí znamenie):
- s Noemom a celým tvorstvom – znamením je dúha: to že Boh v oblakoch robí dúhu,
- s Abrahámom a jeho potomkami – znamením je obriezka, t.j. rituál obrezávania, vykonávaný Izraelitmi,
- s Izraelitmi na Sinaji (Ex 31,12–17) – znamením je sobota, t.j. dodržiavanie predpisov o sobote.
Akú úlohu znamenie plní, je dobre patrné z veršov Gen 9,12–15:
Toto je znamenie zmluvy, ktoré zriaďujem medzi sebou a vami i medzi každým živým tvorom u vás pre budúce pokolenia:
kladám do mraků svoju dúhu a tá bude znamením zmluvy medzi mnou a vami.
Keď naberiem nad zemou mraky a v mrakoch sa objaví dúha, spomeniem si na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a vami a medzi každým živým tvorom, ktorý má telo.
Voda už nevystúpi k potope, aby zahubila všetko tvorstvo.
Dúha je tu znamením, ktoré robí len Boh. Avšak vykonávanie obriezky a dodržiavanie soboty už záleží na postoji človeka. Kto ich zachovával, vyznával svoju vieru voči zmluve s Hospodinom. Vyznával svoju vieru, že Hospodin bude svojej zmluve verný, a on sám bol verný. Uskutočňovaním znamení stvrzoval, že zmluva s Hospodinom trvá.
Vo Starom zákone znamenia tiež ľudí rozdeľovali: na tých, ktorí mali na zmluve účasť, a na tých, ktorí boli mimo nej. Ale pozor: to v sebe skrýva duchovné nebezpečenstvo, mohlo by to svádzať k pýche. Scapuli nesmie byť dôvodom k tomu, aby sme sa povyšovali. A navyše scapuli je znamením zmluvy, ktorá v rámci prijatia spásy nie je nevyhnutná.
Scapuli je znamením vzťahu medzi Pannou Máriou a nami, ktorí tvoríme spoločenstvo Karmelu. S trochou nadsázky môžeme povedať: znamením smlouvy medzi Máriou a nami.
Taká zmluva – voči všetkým Ježišovým učeníkom – bola uzavretá Kristom na kríži, keď Janu dal Máriu za syna a Máriu mu dal za matku. Preto čítame túto perikopu evanjelia o slávnosti Panny Márie Karmelskej 16. júla! Keď nosíme scapuli, hlásime sa tým k tejto zmluve. Vyznávame tým svoju vieru v Mariinu vernosť a svoju snahu byť jej verní.
Takisto zásvätná modlitba k Panne Márii Karmelskej vyslovuje, že scapuli hrá úlohu znamenia. Scapuli je znamením, ktoré vidí Mária:
S láskou sa díváš na ty, kdo jsou oděni tvým škapulířem,
a proto tě prosím: podporuj...
Ať ke mně scapuli stále obrací tvé milosrdné oči...
A scapuli je znamením, ktoré vnímame my:
(...) ať je mi zárukou tvé zvláštní ochrany v denním boji,
abych byl věrný...
...a připomíná mi ustavičně povinnost pohlížet na tebe
a odívat se tvými ctnostmi.
Podobné odôvodnenie nájdeme v Písmě vtedy, keď je Izraelitom predpísané osobitné ustanovenie o odeve (Nu 15,37–39):
Hospodin povedal Mojžišovi: „Promluv k Izraelitom a řekni jim, aby si po všechna pokolení dělali třásně na okraji svých šatů a nad třásně nad okraj ať si dají purpurově fialovou nit. Budete mít třásně, abyste si při pohledu na ně připomínali všechny Hospodinovy příkazy a plnili je, abyste se neřídili svým srdcem a svýma očima...“
A na záver pripojím ešte jednu výraznú situáciu, ktorú mám spojenú s karmelským scapuli: keď P. Metoděje Minaříka, verného ctiteľa Panny Márie Karmelskej a nášho najstaršieho brata, skrze ktorého naše spoločenstvo prežilo roky totality, ba ešte sa počas nich rozrostlo, vo jeho jedenadevätnástich rokoch postihla mŕtvica, musel sa z kláštora previesť do nemocnice. Tam strávil posledných niekoľko dní svojho pozemského života. Ale aj v priebehu jeho pobytu v nemocnici mu bolo dopriate ponechať si na krku plátěný scapuli Panny Márie Karmelskej. Jím odetý tiež zomrel. Pre mňa to bolo a je neokázalé znamenie Máriinej vernosti...
