Kresťanská askéza obvykle pohrdá telom, pozerá na ne ako na súčasť človeka, ktorá je porušiteľná a zároveň je aj zdrojom mravnej zkaženosti. Táto tendencia chápať ľudskú prirodzenosť, najmä takzvanú padlú ľudskú prirodzenosť, ako niečo nízke a zlé, hriešne, a preto zavrhnutiahodné, ako niečo, čo vyžaduje dohľad a ukážnenie zo strany ušľachtilejšej súčasti človeka, zostala v tej či onej podobe súčasťou tradičnej kresťanskej spirituality. Podľa mňa to však nie je správne.
To, k čomu som dospel vo väzenských táboroch, bola obrovská úcta a láska k svojmu ubohému starému telu. Vždyť na ňom spočívala tíha všetkých útrap, a hoci aj duša mohla zakúšať úzkosť. A bolo to telo, ktoré muselo človeka udržať v prevádzke napriek jeho silnej vôli a rozhodnosti. Bolo to telo, ktoré odolávalo náporom vetra, hryzavému mrazu, kŕčom rozbolených svalov, rezaniu praskajúcich a krvácajúcich rán, žalúdku kručiacemu hladom, bolesti a stuhnutosti namožených šliach. V oných dlhých, predlhých dňoch driny v snežných víroch, mrazivých lejakoch či jarnom blate ďalekého severu znášalo telo trpezlivo všetky omrzliny a kŕče z hladu, opuchnuté nohy, slziace oči, popraskané pery, rozbité členky, výrony a kŕče, podliatiny a všetky ostatné bolesti, a pomáhalo tak človeku prežiť ďalší deň. A bolo to telo, čo prekonávalo tieto útrapy, prežívalo onu agóniu a nieslo ťažké bremeno každodenných múk. Vždy som považoval telo v mnohých ohľadoch za niečo samozrejmé, čo si nevyžaduje žiadne osobitné ocenenie. Až teraz, keď som končil deň v naprostom vyčerpaní a telo volalo aspoň po minúte oddychu navyše, som sa naučil oceniť onen podivuhodný dar života, ktorý Boh propůjčil človeku v možnostiach ľudského tela.
Mýlime sa, domnievame-li sa, že táto smrteľná hrstka prachu je menším darom Božím, darom menej ušľachtilým a nádherným než nesmrteľná duša. Žijeme v tele a v tele usilujeme o svoju spásu. Pre nikoho z nás neznamená spása o nič viac ani menej než to, že ponesieme ten istý kríž ako Kristus, prijmeme, čo nám prináša deň ako prejav Božej vôle, každé ráno obetujeme Bohu všetky svoje radosti, prácu a útrapy, ktoré nás čakajú. To sú však abstraktné pojmy. Čo to znamená prakticky, o tom môže rozprávať naše staré ubohé telo. Znamená to každý deň vstávať a večer vyčerpaný uléhať. Znamená to každodennú rutinu, nič veľkolepé. Znamená to pracovať pre druhých a skrze svoje telo sa zapísať do ich životov.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, spomienky na sovietske väzenie, On mňa vedie, 9. kapitola)
