Tolko ti toho musím vytknúť, má Cirkev, a stále ťa toľko milujem! Spôsobila si mi viac utrpenia než ktokoľvek iný, a predsa nikomu nedlžím viac než tebe. Toliko by som si prial ťa niekedy vidieť zničenú, a pritom toľko potrebujem, aby si bola. Toľkokrát si ma pohoršila, a predsa ty sama mi dávaš pochopiť svoju svätosť. … Ani nespočítam, koľkokrát som chcel prásknuť dverami svojej duše, pribuchnúť ich pred tebou – a predsa stále, každú noc, toľko prosím, aby som smel zomrieť v bezpečí tvojej náruče! Nie, ja nemôžem byť bez teba, veď som jedno s tebou, aj keď nie som celkom ty. A tiež – kam by som šiel? Budovať inú cirkev? Veď nemôžem vybudovať cirkev bez tých istých chýb … pretože tie chyby sú moje.
(Carlo Carretto /1910–1988/, úryvok z „Ód na Cirkev“)
