„Chcem sa stať svätou, ale nebude to ľahké. Mám toho veľa na opracovanie, drevo je tvrdé ako skala. Mala som sa do toho pustiť skôr, keď to ešte nebolo také ťažké, ale lepšie neskoro ako nikdy.“
„Dúfam, že [prvorodená dcéra] Mária bude hodné dievča, ale chcela by som, aby bola svätá a chcela by som, aby si bola svätá aj ty, má Pavlína. Aj ja by som sa chcela stať svätou, ale neviem, z ktorého konca začať, je toho toľko, čo mi bráni v splnení toho priania. Hovorím často počas dňa: ,Môj Bože, ako by som chcela byť svätá!‘ A potom nestihnem dodělat prácu! A tak to je celý deň…“
„Hovoríte mi, aby som nestrácala dôveru, a to práve robím. Viem úplne určite, že svätá Panna ma môže uzdraviť, ale nedokážem sa ubrániť obavám, že to nechce, a poviem priamo, že sa mi zdá, že sa žiadny zázrak nestane. Rozhodla som sa, že sa budem správať, ako keby som mala zomrieť. Je nevyhnutne nutné, aby som nestrácala čas, ktorý mi zostáva, pretože to sú dni spásy, ktoré sa už nikdy nevrátia, a ja ich chcem využiť.“
(Zélie Martinová /1831–1877/, úryvky z korešpondencie z rokov 1873, 1876 a 1877)
