P. Pierre-Marie Soubeyrand,
Spoločenstvo Blahoslavenstva, Francúzsko
(2. časť)
Láska v Srdci Trojice a v Ježišovi pomohla vlastne Terezke stať sa skutočne maličkou, ale Ježiš ju povýši a učiní ju veľkou. Znáte snáď ten príbeh z kláštorného nemocničky, keď sa jej jedna spolusestra opýtala: „Ako vás máme vzývať, až budete v nebi?“ Odpovedala: „Naša sestra, veľká malá Terezka“ (srov. Vs 195.)
Vidíme u nej neustále kontrasty: je veľká v láske, ale pritom zostáva celkom malá. A tí najväčší v kráľovstve, hovorí Ježiš, to sú práve tí celkom maličkí tu na zemi. A taká bola aj ona. Chcela byť veľkou saintkou. Láska je to, čo robí svätcov veľkými.
Boh nás miluje. Ježiš je Boh, ktorý prejavil túto lásku. Včera sa otec biskup Gaucher snažil ukázať, že Ježiš je skutočne vtelené milosrdenstvo, ako o tom píše aj encyklika pápeža Jána Pavla II., ktorú citoval: Dives in misericordia.
Musíme rozjímať o Ježišovi ako o vtelenom milosrdenstve. Ako by sme mohli spoznať Boha – lásku bez tohto veľkého a nepochopiteľného tajomstva, len ľudsky? Toto tajomstvo nemôžeme spoznať inak ako láskou. Láska je vynaliezavá, ale ľudský rozum ju nemôže ani vymyslieť, ani pochopiť.
Svätý Ján na samom začiatku svojho prvého listu hovorí, že tajomstvo vtelenia nám pomohlo dotknúť sa Slova, vidieť lásku, spoznávať lásku a rozjímať o nej. A zakončil túto pasáž svojho prvého listu slovami: „Toto všetko vám píšeme, aby vaša radosť bola úplná.“
Naša radosť i radosť Terezky je: môcť v Ježišovi rozjímať a dotýkať sa Boha lásky, môcť byť uchvátení nežnosťou Ježiša, ktorý Terezku nikdy po celý jej život neopustil. A Ježišov život vyjadruje túto lásku naozaj až do krajnosti. Svätý Ján píše: „V tom sa ukázala Božia láska k nám, že Boh poslal na svet svojho jediného Syna, aby sme skrze neho mali život.“ A pokračuje: „V tom je láska: nie že my sme si zamilovali Boha, ale že on si zamiloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy. Milovaní, ak nás Boh tak miloval, aj my sa máme navzájom milovať“ (1 Ján 4,9–11). A to preto, že sme „spoznali lásku“, pretože svätý Ján „videl“. A povedal by som: očami svätého Jána a tiež Márie Magdalény – a prečo nie aj očami Panny Márie, ktorá nám bola daná za Matku práve pod krížom – aj nám je dané rozjímať ukrižovanú Lásku, ktorá milovala až do krajnosti. Ježiš hovorí svätej Kateřine Sienskej: „Na kríži ma nedržali klince, ale láska.“ To je dôkaz, že nás Boh miluje, tak ako to píše aj svätý Pavol Rímanom: „Boh však preukazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešnici“ (Rím 5,8). Nie je väčšej lásky, než je táto, hovorí Ježiš: „Nikto nemá väčšiu lásku, než ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Ján 15,13). Je to opäť svätý Pavol v liste Korinťanom, kto nám opisuje takéto „bláznovstvo“ alebo lásku.
Viete, ide tu o niečo, čo dnešný svet odmieta. A je to niečo veľmi podstatného. Čo ma veľmi zaráža pokaždé, keď sa vraciam sem na Západ, je, že tým, čo je tak zneuctené, pošpinené, prekroucené, je práve láska. Dnes nám chcú ponúknuť lásku brakovú, chvilkovú, snáď aby sme zabudli na toľko ťažkostí. Avšak práve uprostred našich životných skúšok nás Ježiš učí – tak ako tomu učil Terezku – milovať do krajnosti. Táto láska však je bláznovstvom, hovorí svätý Pavol: „Pretože svet svojou múdrosťou nepoznal Boha v jeho múdrom diele, zalíbilo sa Bohu spasiť tých, kto veria, bláznovskou zvesťou. Židia žiadajú zázračné znamenia, Gréci vyhľadávajú múdrosť, ale my kážeme Krista ukrižovaného. Pre Židov je to kameň úrazu, pre ostatných bláznovstvo, ale pre povolaných, ako pre Židov, tak pre Grékov, je Kristus Božia moc a Božia múdrosť. Lebo bláznovstvo Božie je múdrejšie než ľudia a slabosť Božia je silnejšia než ľudia“ (1 Kor 1,21–25).
Múdrosť Božia je múdrosťou lásky. Práve na kríži nám Ježiš ukazuje – a Terezka to pochopila krajne, najmä v posledných rokoch svojho života – kam až môže ísť láska, zvlášť v ráde utrpenia, ktoré je ako pre ňu, tak aj pre toľkých iných svätcov, vlastným výrazom vrcholnej lásky.
Láska premieňa utrpenie. A povedal by som, že je to práve zázrak Boha lásky, lebo je toľko nemocí, ktoré dnešný svet zažíva – až po epidémie, ktoré nie sme schopní zdolať a pred ktorými zostávame bezradní… Keby sme chápali, že utrpenie môže byť premnené láskou a tým sa stať vykupiteľským, bol by to vrchol lásky. Toto pochopila Terezka, pretože bola poslušná až na kríž, a tým sa jej láska najviac podobá láske Ježišovej.
Láska premieňa utrpenie aj skúšky tými najmenšími úkonmi lásky, opakovanými minútu po minúte. Myslím, že toto je dostupné všetkým, každému z nás. Nie sme snáď schopní veľkého hrdinstva ako mučeníci, to priznávam. Znal som veľmi dobre brata Christiana – trapistu z Tiberiny – a dnes ho denno-denne vyzývam. Bolo medzi nami mnoho neshod, v jeho závete je však niečo, čím sa obracia aj na nás. Jeho smrť ma naplnila veľmi silnou láskou, pretože viem, že dnes je on rovnako ako jeho bratia hrdinom viery a jeho láska v nebi žiari, pretože z lásky prolil svoju krv.
Terezka nás učí tým istým hnutím lásky. Nie je schopná byť hrdinkou viery. Hovorí to ostatne v jednom zo svojich listov abbé Bellièrovi, že je iste dobré túžiť po mučeníctve krvi, ale ešte väčšie je mučeníctvo lásky, ktoré sa prežíva po kvapkách, každý deň až do konca. A o Terezke by sa dalo povedať, že je takým prvým mučeníkom lásky, ktorý začína veľké storočie, v ktorom žijeme. Dúfame, že v 21. storočí budú naozaj žiariť noví mučeníci lásky, ako to vyhlásil Ján Pavol II. o P. Maxmiliánovi Kolbe: je to mučeník lásky, bratenej lásky. Naše storočie bude v dejinách cirkvi žiariť práve týmito mučeníkmi lásky po vzore a v šľapajách svätej Terezky.
Myslím, že práve to je najviac typické pre našu dobu: sme v dobe mučeníctva, to znamená v dobe svedectva vrcholnej lásky. Terezka napísala: Moja radosť je milovať utrpenie. A v nemocničke povedala: Nelutujem, že som sa odovzdala ako obeta láske (srov. Vs 150). A tým, že sa obetovala láske, premieňa utrpenie a dáva mu hodnotu vykupiteľskú. Ako potvrdzuje i svätý Pavol: „… to, čo zostáva do miery utrpenia Kristových, doplňujem svojim utrpením za jeho telo, to jest cirkev“ (Kol 1,24). A toto môže každý z nás ako Terezka, ako ten maličký, nech už v chorobe alebo vo stáří, v rodinných skúškach či pri strate zamestnania alebo iných skúškach – každý deň, znovu a znovu môže prinášať obete lásky práve tam, kde je. Môžete tomu naučiť svoje deti, svojich blízkych: aby sa obetovali z lásky, aby obetovali sebezápor, skúšku, utrpenie či nejakú ťažkosť. To žiada i Panna Mária v Medžugorí. Naša sestra Emmanuela pripravila pre deti jednu peknú veľkú knihu s titulom: „Deti, pomôžte mi“ – zvíťaziť nad svetom láskou, skutkami lásky, ktoré dokážu premieňať utrpenie a umožnia, aby uprostred tohto sveta, tak ťažko skúšaného, zazářil obrovský poklad Boha – lásky.
Aj pre nás teda platí to, čo chcela žiť aj Terezka: milovať ako Ježiš. Dá sa povedať, že to aj uskutočnila – práve v úkone obetovania sa milosrdnej Božej láske, ktorý napísala 9. júna 1895. Tohto roku to pripadá na nedeľu Nejsvätejšej Trojice. Chcela milovať až do krajnosti, až do úplného strávenia sa. Hovorí: Má vlast je vo tvojom oblíčku, ktorý kráľovstvom mojej lásky je (B 25). Už nič iné nevie, len milovať… Myslím, že práve v tom je premena celého kresťanského života. Viete, Terezka nemala žiadne veľké extázy. Jediná, ktorú si môžeme pripomenúť, je tá, ktorú zažila v poslednom okamihu svojho života, keď pronesla tieto posledné slová: Môj Bože, ako ťa milujem! Tu muselo utrpenie ustúpiť pred svetlom Ježiša, jej božského bratříčka, ktorého tak milovala. Sestry hovoria, že potom sa jej tvár uvoľnila, zjavilo sa na nej úžasné svetlo a nadobudla sviežosť čerstvej ruže, ktorú samozrejme počas choroby stratila (srov. Vs 151). Pri tejto poslednej extáze skutočne prešla do nebeského kráľovstva.
Terezka sa modlila s námahou a uboho. Jej život, ako sama hovorí, bol obyčajný, snažila sa však neustále o to byť celkom maličká a robiť nepatrné veci, neustále opakované úkony lásky, vo vnútornej vyprahlosti a utrpení i uprostred jednotvárnosti obete a chudoby svojho života. Zo svojho celkom prostého a chudobného života urobila gesto lásky. Žila iba v láske.
V jednej zo svojich básní – Len z Lásky žiť – píše:
Žiť z lásky, to je život z tvojej existencie,
si blahom vyvolených, slávny Kráľ!
V hostii žiješ pre mňa – svetu skrytý…
I ja sa svetu skrývam, ako si prial.
Zamilovaní samotu si prajú,
na srdci srdce spoločné chce biť;
pod pohľadom tvojim môžem najšťastnejšie
len z Lásky žiť!
(B 16)
Vo spojení s Ježišom v každom okamihu spočíva veľkosť Terezinho života. Viete, Terezka sa nesnažila prežívať ako spojenie lásky s Ježišom iba chvíle modlitby, ale celý jej život bol premenený a stal sa láskyplným spojením s Ježišom. Čo nás kresťanov v našom živote snáď najviac pohoršuje, je to, že dokonca ani v okamihu nejužšieho spojenia s Ježišom sa často nedokážeme modliť. Jedna z našich sestier – Colette – prežila tiež niečo podobného. V jednom úseku jej života jej bola modlitba ľahostajná a dokonca ju „otravovala“. Láska však naplnila jej život a premenila ho až k stretnutiu s Pánom tvárou v tvár, takže dnes rovnako ako Terezka môže vyznávať svoju lásku vo večnom objatí s Ježišom.
To môže prežiť každý z nás. Nemôžeme snáď byť hrdinami či mučedníkmi, môžeme však milovať, milovať Lásku a žiť láskou, aby sme jedného dňa z lásky zomreli. Myslím, že to je najviac vzrušujúce v živote kresťanov. Učíme sa žiť z lásky už tu na zemi, aby sme mohli zomrieť z lásky, a tak ísť v ústrety našemu Miláčikovi, v ústrety Ježišovi.
V tej istej básni píše Terezka v 14. sloce:
Umierať z lásky, ten sen domovom je u mňa,
o slasti mučeníctva často sním.
Anjeli, laďte harfy strieborné,
cítim, že končím s týmto vyhnanstvom! …
Horíci šíp, spáľ ma bez váhania,
po chvíli chvíľku ťažko je mi žiť!
Ježiši božský, splň moje vrouce prianie:
chcem z Lásky umrieť!
(B 20)
Svätý farár arský hovorí to isté, tiež on chcel, aby každý pohyb, každý úder jeho srdca bol pohybom lásky, aby mohol zomrieť v nadšení lásky. Je treba – a máme na to celý život – aby sme sa naučili milovať. Práve v okamihu, keď budeme milovať najdokonalejšie, keď láska v nás dosiahne svoj vrchol, vtedy príde pre nás Ježiš v smrti z lásky, aby sme mohli prejsť do večného života lásky Nejsvätej Trojice.
Nechajme sa teda ako Terezka aj my stravovať láskou, vstúpme do tejto nevýslovnej radosti, pretože nie je väčšej radosti než milovať. Ježiš to hovorí svojim učenníkom pri Poslednej večeri, keď im prejavil svoju lásku tak silným spôsobom. Zjavuje im radosť z tej tak intenzívnej chvíle, keď podstúpia svoje mučenie, radosť z milovania. Pre Ježiša je radosťou milovať Otca, pre Terezku milovať Ježiša: to je cesta, ktorá sa ponúka aj nám, túžba, ktorá sa stáva „bolestivou radosťou“, ako hovoria naši východní bratia.
Chcel by som vám prečítať pasáž, ktorú napísala Terezka v jednej zo svojich básní:
Moja radosť je smieť vybojovať
život tvojím dušiam, Ježišu.
Moje srdce chce ti opakovať
s láskou vroucim a najtišším:
Pre teba, božský brat, je mi
sladko i v utrpení žiť
a radosť má na tejto zemi
je srdce tvoje potešiť.
(B 61)
Terezka okúša nebeskú radosť už tu na zemi. Láska, ktorú prežíva v pozemskom vyhnanstve, je tá istá láska, akú bude prežívať aj v nebi. Je to tá istá láska, ktorá ju unáša do nevýslovnej radosti, ktorá ju okúzľuje, aj keď ešte zostáva tu na zemi vo vyprahlosti a v zápasoch. Táto láska jej dáva silu mučeníkov a privedie ju až do neba, až k vrcholu lásky, ako ona sama hovorí na konci svojho úkonu obetovania milosrdnej Láske: Môj Miláčik, chcem ti pri každom údere svojho srdca nesčíslenkrát obnovovať toto obetovanie, kým nezmiznú tiene a ja ťa nebudem môcť ujišťovať o svojej láske vo večnom stretnutí tvárou v tvár! … (AS 258).
POUŽITÉ SKRATKY:
(České vydania spisov sv. Terezie; čísla označujú strany.)
AS: Terezie z Lisieux: Autobiografické spisy (Dejiny duše), edícia Karmelitánska spiritualita sv. 8., vyd. Tlačiarne Vimperk pre Českomoravskú gen. delegatúru rádu karmelitánov, 1991.
Vs: Terezie z Lisieux: Vstupujem do života, edícia Karmelitánska spiritualita sv. 22, Karmelitánske nakladateľstvo, Kostelná Vydří 1992.
B: Básne sv. Terezie z Lisieux, výbor a preklad Anděla Janoušková, edícia Karmelitánska spiritualita sv. 39, Karmelitánske nakladateľstvo, Kostelná Vydří 1995.
predchádzajúci
