Dnes je toľko ľudí, toľko „kresťanov“, ktorí do omrzenia deklamujú o očiste nášho národného kultúrneho života, o jeho pokresťanšení. Rozprávajú o „tradícii svätováclavskej“, ale nevedia o nej nič, myslia pritom len na nejasnú zmierlivost svätého kniežaťa, hoci to je bod, ktorý bol našimi predkami v živote svätého Václava určite najmenej pripomínaný. Im bol svätý Václav predovšetkým bojovníkom, bojovníkom silným a nepremožiteľným svojou vierou v pomoc Kráľa nebes…
Nad Európou, ktorá cez všetky svoje úžasné chyby predsa len najlepšie uskutočnila Jeho posolstvo spásy, sa skláňa Kristus a plače snáď slzami súcitu nad bratmi svojimi, ktorí takým spôsobom musia spoznávať, akí úžasne ubohí a bezmocní sú bez Neho. Bože, chráň nás malosti a shnilého, obmedzeného sebectva. Každá hodina skúšky, ako je dnešná, je zároveň chvíľa, kedy sa dokončuje vykúpenie sveta. Boli by sme zbabělci hodní večného opovrhnutia, keby sme sa teraz chceli oddávať svojim malicherným osobným starostiam, keby sme sa zločinným „Nás sa to netýka“ chceli ísť ďalej za svojimi pôžitkami…
Srdce pravého učeníka Kristovho síce miluje mier, ale nikdy si ho nevykupuje kompromismi s prolhanými pokrytci, nepozná kompromisu so satanskou pýchou, ktorá – keď jej dochádza dych – blábolí zmatené o ohrozenej kultúre.
(Adolf Kajpr SJ /1902–1959/;
úryvky zo troch svätováclavských textov uverejnených v časopise Dorost:
prvé dva odstavce boli publikované na prahu 2. svetovej vojny v júni a septembri 1939;
tretí odsek v septembri 1945; citované podľa knihy Prítomnosť je vlastným Božím časom. Refugium 2021)
