„Prázdny, hladný, sám, zranený a trpiaci láskou, suspendovaný vo vzduchu!“
(„Prázdny, hladný, sám, zranený a trpiaci láskou, suspendovaný vo vzduchu!“)
Ísť späť z maštale na horúcom slnku po blatistej ceste medzi sadom a zeleninovou záhradou s Duchovnou piesňou pod paží a hovoriť tieto nádherné slová! Našiel som pekné miesto, kde môžem čítať a modliť sa, na hornom poschodí tej maštale, kde bývali králiky. Hore pod strechou je miesto prístupné pomocou rôznych rebríkov. Sú tam nejaké rúry od kachlí a staré vedrá a kopu krabičiek, do ktorých novice zbierajú na začiatku leta jahody. Je tu stolička a je tu nádherné malé pravouhlé okno, ktoré hľadí cez údolie dolu k juhu – vonkajší sad, pole svätého Jozefa, vzdialená línia kopcov. Je to najpokojnejšie a najskrytejšie a najizolovanejšie miesto, aké som v celom ohradení objavil – ale nieto zrovna najteplejšie. Napriek tomu včera, keď slnko svietilo do okna, to bolo dobré: „Prázdny, hladný, sám, zranený a trpiaci láskou, suspendovaný vo vzduchu!“
(Thomas Merton, denníkový záznam z 17. 12. 1949)
