Často sa totiž stáva, ako sme sa presvedčili pri výkone našej každodennej apoštolskej služby, že sa k nám donesú až urážlivé hlasy niektorých ľudí, ktorí sú síce nábožensky horliví, ale predsa pri posudzovaní faktov postrádajú objektivitu a zdravý úsudok. V súčasnom stave ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné než úpadok a spúšť a tvrdia, že naše obdobie, v porovnaní s minulými storočiami, ide stále k horšiemu. Zachádzajú tak ďaleko, že sa správajú, akoby sa nemali čomu učiť z histórie, ktorá je učiteľkou života, akoby v dobe predchádzajúcich koncilov prebiehalo všetko bezproblémovo šťastne, nech ide o kresťanskú náuku, morálku alebo spravodlivú slobodu cirkvi. Rozhodne nesúhlasíme s takýmito prorokmi skazy, ktorí ohlašujú vždy len to najhoršie, akoby už neodkladne hrozil koniec sveta.
(Ján XXIII., úryvok z prejavu pri začiatku 2. vatikánskeho koncilu, 11. decembra 1962)
