P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Takzvaná Teréziina „definícia modlitby“
Pre svätú Teréziu je vnútorná modlitba: stretnutie s Bohom ako s priateľom, ako to napísala v asi najčastejšie citovanom odseku Knihy života (8,5):
Vnútorná modlitba nie je, podľa môjho názoru, nič iné ako priateľský kontakt, časté prebývanie o samote s tým, od koho vieme, že nás miluje.
Nový nemecký preklad1 sa zámerne odchyľuje od prekladu tradičného. Jeho autori v poznámke pod čiarou vysvetľujú: pre Teréziin spôsob modlitby je dôležité, že modlitba je niečo nenútené, nezaslúžené a nezištné. A nemusí ísť o „rozhovor“, ale jednoducho o stretnutie – bez mnohých slov. Takže tento úmyselne mierne odlišný preklad, ktorý však chce byť verný originálu a zároveň obsiahnuť spomenuté významové odtiene, znie: „Vnútorná modlitba nie je, podľa môjho názoru, nič iné ako strávenie času u priateľa, s ktorým sa často stretávame sami, jednoducho aby sme boli u neho, pretože s istotou vieme, že nás miluje.“
Pre nás stačí, keď zdôrazníme: Terézia tu prirovnala vzťah s Bohom k priateľstvu. A modlitbu chápala ako stretnutie dvoch priateľov.2 Všimnime si bližšie, v akej súvislosti to napísala. V týchto vetách nadväzuje na predchádzajúce svoje riadky. Tam Boha celkom spontánne nazvala priateľom. A pretože vzápätí pocítila, že by to mala ešte vysvetliť, preto pripája slová, ktoré už sme uviedli. Aké sú teda ony vety bezprostredne predchádzajúce?
A kto s vnútornou modlitbou (doteraz) nezačal, toho ja pre lásku Pána prosím, aby si nenechal uniknúť tak veľké dobro. Nie je sa tu čoho báť, ale po čom túžiť! Lebo i keby (ten človek) nebol (vo vnútorná modlitbe) pokročilý (...), ľahko bude (skrze ňu) nabývať poznania čo do cesty k nebu; a vytrvá-li, potom dôverujem v Božie milosrdenstvo, že (totiž) Boha si ešte nikto nevybral za priateľa nadarmo.3
Výlet do češtiny v dobe svätej Terézie
Historik Petr Maťa vydal pred časom obsiahlu knihu: Svět české aristokracie (1500–1700).4 Tá mimo iné obsahuje zaujímavú kapitolu o vtedajšom význame českého slova priatel, priatelia. Vo zmýšľaní českých a moravských súčasníkov svätej Terézie malo toto slovo totiž mnoho významov. A smerodajné pre rozlíšenie, o ktorý z nich ide, boli prívlastky, ktoré pri slove priatel stáli.
Krvný priateľ alebo prirodzený priateľ znamenalo: pokrvný príbuzný. Spřízněný priateľ bol príbuzný nepokrvný, sošvagrený. Pričom označenie blízky priateľ znamenalo blízky príbuzný. Teda nejednalo sa tu o vyjadrenie toho, ako sú si dotyčné osoby blízke svojim zmýšľaním, ani ako silná náklonnosť ich spája! Priateľ v našom zmysle slova bol nazývaný pravý priateľ alebo verný priateľ. Protikladom je neverný, nepravý, falošný priateľ.
Vtedajší myslitelia o priateľstve dôkladne filozofovali. Podľa nich k opravdovému priateľstvu patrí:
- dôvera (môžem druhému veriť úplne rovnako ako sám sebe), „jednota mysle“,
- s ňou spojená sloboda a otvorenosť vo vzájomnom kontakte,
- obetavosť: ochota pomôcť priateľovi, obetovať tomu i vlastný prospech,
- stálosť: tá sa však osvedčuje až skúsenosťou – v ťažkých chvíľach.
Spoločné slovo priateľ v dôsledku pôsobilo, že pre vtedajšieho človeka nebola medzi príbuznosťou a priateľstvom tak veľká významová vzdialenosť, ako je v našom zmýšľaní.
Korene slov priateľ a priateľstvo je sloveso priat (dobro). Priateľ je proste „prející (človek)“. Dôvodom oné prejícnosti je u príbuzného príbuzenské puto, u priateľa (v našom slova smysle) je dôvodom priateľská náklonnosť. V dôsledku by to malo znamenať, že každý príbuzný by mal byť prejíc. Pričom skúsenosť často ukazuje, že priateľ býva prejíc intenzívnejšie ako príbuzní.
Priateľstvom boli teda vo svete českej aristokracie v 16. a 17. storočí označované všetky typy pozitívnych vzťahov, predpokladajúcich vzájomnú pomoc a podporu. Až obdobie romantizmu vyčlenilo priateľstvo z príbuzenských zväzkov a začalo priateľstvo chápať tak, ako je nám to vlastné aj dnes.
Priateľstvo v živote svätej Terézie
Terézia hovorila a písala svojou rodnou rečou – španielsky. Španielske slovo amistad je – rovnako ako latinské slovo amititia – odvodzované od priateľskej lásky (amor) a od slovesa „milovať“ touto láskou (amare). Zmienka o novom preklade Teréziiných spisov do nemčiny obsahuje v pripojenom slovníku základných Teréziiných pojmov aj heslo priateľstva a základné informácie k nemu.
Priateľstvo (amistad) bolo charakteristickým rysom Teréziinej osobnosti. Viera bola pre Teréziu priateľstvom, používa i výraz „jedinečné priateľstvo“ (particular amistad; 7,1). A mnoho jej vzťahov s druhými ľuďmi malo podobu a intenzitu priateľstva.
Nadto Terézia pojem priateľstva používala i k vyjadreniu iných druhov svojej náklonnosti. Píše o sebe tiež, že bola v detstve „príbehne priateľkou“, že je „príbehne priateľkou obrazov“ (9,6), „príbehne priateľkou vzdelancov“ (13,18). Čiže výraz: priateľ(kyně) niekoho/niečoho sa v jej vyjadrovaní objavuje častejšie a nepoužívala ho takto iba o sebe, ale aj o iných ľuďoch.
Pretože priateľstvo bolo Teréziiným charizmom, nepřekvapí nás, že Terézia aj vnútornú modlitbu definuje ako priateľský kontakt s Bohom (prípadne s Ježišom). Z tohto prirovnania možno vyvodiť cenné poučenia. Na jednej strane je okamžite zrejmé, že pri vnútorné modlitbe ide o osobný vzťah s Bohom. Boh je „ty“ voči „ja“ každého z nás, kto sa k nemu modlí. A na druhej strane z toho vyplýva, že nestačí iba vymeziť určitý čas modlitbe, pretože pravé priateľstvo trvá pri všetkom, čo robíme. Neustále.
V každom dobrom priateľstve sa človek svojmu priateľovi stále lepšie prispôsobuje a pripodobňuje. Priateľstvo nás utvára. A rovnako tak vo vzťahu s Bohom sa človek stále lepšie prispôsobuje a pripodobňuje svojmu Priateľovi – Bohu. A čím viac sa Terézia nořila do priateľstva s Bohom, tým viac sa Boh stal stredom aj jej priateľstva s ľuďmi. Toho všetkého si ešte všimneme bližšie.
Takzvané „partikulárne priateľstvo“ (priateľstvo, pri ktorom sa priatelia spolu vyčleňujú od ostatných a uzatváraju sa im) nie je správnym priateľstvom. To Terézia dôkladne vysvetlila vo svojom spise Cesta dokonalosti. My sa pridržíme iba Teréziiných diel Kniha života. (Všetky číselné odkazy v texte článku sa vzťahujú k tejto Teréziinej knihe, ak nie je výslovne uvedené inak.)
Teréziine priateľstvá s ľuďmi
Terézia pestovala po celý život mnohé krásne priateľstvá. Už pri rozprávaní o svojom detstve a mladosti viac ráz spomína, že bola u druhých obľúbená. O sestrách augustiniánkach v kláštore, do ktorého bola počas svojho dospievania umiestnená na výchovu, neskôr napísala:
Všetky mi boli naklonené, lebo v tom mi Pán dával milosť, aby som všade, kde som sa ocitla, vyvolávala sympatie, a tak som bola veľmi milovaná.
I neskôr v jej dospelosti bolo priateľstvo jej charizmou. Stačí spomenúť napríklad jej priateľstvo so sestrou Máriou od sv. Jozefa (Salazar) alebo s Jeronýmom Graciánom. Sestry v kláštore Vtelenia, s ktorými si rozumela, nazýva priateľkami (pozri kapitoly 35 a 36).
Zmiňuje ale aj skúsenosť, že niektoré jej priateľstvá jej boli na škodu, pretože časté návštevy hostí v kláštore a jej dlhé rozhovory s nimi jej bránili venovať sa dosť sústredene modlitbe (7,6). Keď vysvetľuje, že v prvej fáze svojho rehoľného života dlho kolísala medzi úsilím o vernosť Bohu a vlažnosťou, skepticky konštatuje (7,22):
Neboť k tomu, aby som upadla, bolo mnoho „priateľov“, ktorí mi pomáhali; (ale k tomu,) aby som povstala, som zistila, že som tak sama, že sa teraz divím, ako je možné, že som nezostala na dne, a chválim milosrdenstvo Božie, lebo to bol iba On, kto mi podával (pomocnú) ruku.
Napriek tomu túto jej skepse je potrebné brať s rezervou, pretože na tom istom mieste predtým zdôrazňuje, ako veľmi jej vtedy prospelo, že mala možnosť hovoriť o vnútorné modlitbe s osobami skúsenejšími, než bola ona sama. O tom sa zmienime ešte neskôr.
A po prežitku „afektívneho oslobodenia“ (24,5) Terézia vysvetľuje, že už potom nedokázala priateliť sa s ľuďmi sveta:
(...) lebo som už nikdy nedokázala uzavrieť priateľstvo ani mať útechu alebo výraznejšiu náklonnosť, až k osobám, u ktorých poznávam, že (priateľstvo, útechu a lásku) majú aj vzhľadom k Bohu a snažia sa mu slúžiť. Ani to (mať s nimi hlbšie priateľstvo) nebolo v mojej moci. A nebolo to lepšie ani voči príbuzným a priateľom. Pokiaľ to (že daná osoba žije v priateľstve s Bohom) nepoznávam, alebo nejde o osobu, ktorá pestuje modlitbu, je mi bolestným krížom s niekým takým jednako. Je tomu tak, ako som naprosto presvedčená, bez akýchkoľvek výnimiek.
A uvádzalo ju do rozpakov, keď zdrojom pokušenia, ktoré ju nepozorovane zvádzalo, aby ulpela na sláve, majetku či uspokojení, pre ňu boli práve priatelia (39,18):
Ale od samotných priateľov a príbuzných a – čo ma najviac prekvapuje – od veľmi dobrých osôb som sa potom cítila byť tak tísnená (pričom oni boli presvedčení, že robia dobre!), že som nevedela, ako sa mám brániť alebo čo si počať.
Teréziino priateľstvo s Bohom
Prejdime si teraz Teréziinu Knihu života a všimnime si, ako sa vlastnosti priateľstva, ktoré sme (bez nároku na dokonalosť ich výčtu) zmienili z pohľadu mysliteľov – jej súčasníkov v českom prostredí, ukazujú aj v Teréziinom priateľstve s Bohom. Uveďme si niektoré miesta z Knihy života.
1) Priateľstvo znamená bezprostredný kontakt
Rozprávať o priateľstve s Bohom bolo pred štyrmi storočiami niečo veľmi smelé. Terézia žila v prostredí monarchie, kde sa kládol veľký dôraz na preukazovanie náležitej úcty. Preto oslovuje Boha: „Vaše velebnosti“ a považuje za urážku Boha (nielen za neposlušnosť), keď niekto neplní jeho vôľu. Ale zároveň Terézia jásá, že Boh vôbec nie je odťažitý ako pozemskí vládcovia (37,5):
„Môžem s ním jednať ako s priateľom, aj keď je Pánom; lebo chápem, že nie je ako tí, ktorých tu (na zemi) považujeme za panstvo, lebo oni celé svoje panovanie zakladajú na umelých (projevoch) autority,5 majú stanovené doby na rozhovory (s poddanými) a určené osoby, ktoré s nimi smú hovoriť; a keď má nejaký ubožiak nejakú záležitosť k vyriešeniu, koľko behania, zabezpečovania si výsad a koľko námah ho to stojí, aby ju mohol s nimi prediskutovať! Ó, a čo sa týka kráľa! Tu ľudia chudobní a neurodzení nemajú čo klopať, nýbrž musia prosiť tých, ktorí sú mu bližšie.
(...) Ó, môj Pane, ó, môj Králi! (...) S Vami sa môže preberať všetko a môže sa s Vami hovoriť, ako len budeme chcieť, akonáhle sa zbavíme prvého údivu a bázně pred Vaším Majestátom, hoci nám zostane ešte väčšia (bázeň) – totiž aby sme Vás neurazili; ovšem nie zo strachu pred trestom, môj Pane, lebo ten v porovnaní s možnosťou o Vás prísť neznamená nič...“
2) Priateľstvo znamená nezištné preukazovanie lásky
Spôsoby, akými sa láska a náklonnosť medzi priateľmi prejavujú, sú rozmanité. Základný význam má úprimný a aktívny záujem o druhého. A s ním sa potom spája aj zdieľanie bolesti, starostí, snášanie núdze, príležitostné dary a prejavy pomoci. Terézia je presvedčená, že Boh svojim priateľom preukazuje svoju dobrotu v dostatočnej miere (11,12):
Čo by ste neurobili Vy, môj Pane, čo by nebolo k väčšiemu dobru duše, keď viete, že už je vaša a že sa vydáva do vašej moci, aby vás nasledovala kamkoľvek, až k smrti na kríži (Flp 2,8), a že je rozhodnutá vám pomôcť niesť a nenechať vás s ním samotného? Kto by v sebe videl túto rozhodnosť, nie, nemá sa čoho báť. Duchovní ľudia nemajú prečo byť sklíčení. Keď už je (človek) na tak vysokom stupni, akým je túžba stýkať sa o samote s Bohom a zanechať svetských kratochvílí, tá najväčšia časť (práce) už je vykonaná. Chváľte za to Pána a dôverujte v jeho dobrotu, ktorá je jeho priateľom nikdy nechýbala.
3) V priateľstve je stěžejní hodnotou vernosť
A Terézia opakovane zmiňuje, že Ježiš je dobrý priateľ, ktorý nás vedie, ktorý je ochotný sa obetovať, pomáha, posilňuje, vždy bude verný (22,6–7):
Keď je prítomný tak dobrý priateľ, keď má človek tak dobrého kapitána, ktorý je prvý ochotný trpieť, všetko sa dá zniesť. On pomáha a posilňuje; nikdy nezklame; je opravdovým priateľom.
Takže, Vaša milosť, pane, nechcete inú cestu, i keď by ste boli na vrcholku kontemplácie; tudy jdete bezpečne. Tento náš Pán je tým, skrze koho k nám prichádzajú všetky dobrodružstvá. (Žid 2,10; 2 Petr 1,4.) On vás bude učiť. Keď budete hľadieť na jeho život, uvidíte ten najlepší vzor. Čo viac chceme od tak dobrého priateľa po boku, ktorý nás nenechá bez pomoci v trápeniach a protivenstvách, ktoré spôsobujú ľudia sveta? Blahoslavený, kto ho bude naozaj milovať a mať ho stále pri sebe.
4) Priateľstvo umožňuje vyjavovať druhému tajomstvá svojho srdca
Terézia prežila prvých dvadsať rokov svojho života v kláštore spôsobom, ktorý považovala po duchovnej stránke za bolestne vlažný. Keď o tom neskôr písala, bola presvedčená, že by jej veľmi pomohlo, keby vtedy o stave svojho nitra mala s kým hovoriť (7,20):
Je velikým zlom, keď sa duša ocitá sama uprostred takých nebezpečenstiev. Zdá sa mi, že keby som mala s kým o to všetkom rozprávať, pomohlo by mi to neupadať znovu, hoci by len zo studu (pred danou osobou), keď už som ho nemala voči Bohu.
Preto by som radila tým, ktorí konajú modlitbu, aby sa, zvlášť na začiatku, snažili o priateľstvo a styk s inými osobami, ktoré sa venujú tomu istému. Je to nesmierne dôležitá vec, i keby nešlo o nič viac, než iba to, že si navzájom pomôžu svojimi modlitbami; čím skôr, keď je v tom mnohý prínos! A ja (keď i čo sa týka rozhovorov a obyčajných ľudských kontaktov, ba i tých, ktoré nie sú moc dobré, platí, že sa priateľi snažia o to, aby mali s kým si odpočinúť a nachádzať ešte väčšiu záľubu vo svojich ničotných potešeniach tým, že si o nich rozprávajú) nechápem, prečo by sa nemalo dovoliť, aby ten, kto začne naozaj milovať Boha a slúžiť mu, rozprával s niektorými osobami o svojich radostiach i bolestiach, ktoré – jedny aj druhé – majú všetci, kdo konajú (vnútornú) modlitbu.
Neboť je-li priateľstvo, ktoré chce (človek) mať s Jeho Výsosťou, pravdivé, ať nemá strach z ješitnosti; a ak naň (jej) prvé hnutie zaútočí, (kéž) vyjde z toho so zásluhou. Věřím, že ten, kto bude takto (o vnútorné modlitbe) rozprávať (s druhými) s týmto úmyslom, prospeje sebe i tým, ktorí mu budú naslouchat. Bude (vďaka tomu) viac poučený; a aniž by vedel ako, bude svoje priateľe učiť.7
Vo vzťahu s Bohom pri „mystickom prehováraní“, ako ho Terézia opísala v Knihe života, sa toto duchovné zdieľanie deje bez slov (27,10):
Tu sa Boh a duša dorozumievajú len na základe toho, že Jeho Majestát chce, aby duša rozumela – bez akéhokoľvek iného prostriedku, ktorým by si dávali na srozuměnou lásku, ktorú si títo dvaja priatelia navzájom preukazujú. Tak ako tu (na zemi), keď sa dve osoby majú navzájom veľmi rady a dobre si rozumejú, zdá sa, že si rozumejú aj bez vonkajších znamení, iba na základe pohľadu.
5) Priateľstvo tíhne k sjednocení
O tejto stránke priateľstva píše Terézia hneď potom, čo „definovala“ modlitbu ako priateľské stretávanie s Bohom (8,5–7):
Vnútorná modlitba nie je, podľa môjho názoru, nič iné ako priateľský kontakt, časté prebývanie o samote s tým, od koho vieme, že nás miluje. A ak ho dosiaľ nemilujete (lebo k tomu, aby bola láska opravdová a priateľstvo trvalo, je potrebné, aby došlo k vzájomnej shode stavu8 [oboch priateľov]: Pánova, o ktorom je zrejmé, že nikdy nemôže mať chyby, a nášho, ktorý je plný chýb, zameraný na zmyslové potešenia a nevdak), potom nebudete môcť zo seba dosiahnuť to, aby ste ho náležite milovali, lebo on je iný než váš stav. Avšak keď uvidíte, aké je pre vás cenné mať jeho priateľstvo a ako veľmi miluje on vás, (potom predsa) podstúpite toto utrpenie, že budete mnoho prebývať s niekým, kto je od vás toľko odlišný.
Ó, nekonečná dobrota môjho Boha! Lebo sa mi zdá, že (takého) vidím Vás a seba vidím takto! Ó, rozkoše anjelov, keď toto vidím, celá by som sa chcela rozplynúť láskou k Vám! Ako isté je, že Vy snášať tých, ktorí snesú Vás, že ste s nimi! Ó, ako dobrým ste priateľom, môj Pane, ako ho obdaru... a snášíte a čakáte, až nadobudne Váš stav, a medzitým snášate (to) jeho! Vyzdvihujete, môj Pane, tých chvíľ, keď Vás má rád, a pre (pouhopou) okamih (jeho) ľútosti zabúdate na to, čím Vás urážal.
Jasne som to videla na sebe a nechápem, môj Stvoriteľ, prečo sa celý svet nesnaží dospieť k Vám cestou tohto zvlášneho priateľstva: (veď ľudí) zlých, ktorí nie sú Vášho stavu, činíte dobrými tým, že snesú, že u nich prebývate, a to i keď to boli iba dve hodiny denne a ačkolviek oni nie sú s Vami, za to tisíckrát pritom odbieha k svetským starostiam a myšlienkam, ako som to robila ja.9 A pre toto násilie, ktoré si robia, aby setrvávali v tak dobrej spoločnosti (Vy vidíte, že v tom zpočiatku ešte nemôžu [vykonat] viac, ba mnohdy ani neskôr ne), nútite Vy, Pane, démonov, aby ich nenapadali a aby deň za dňom voči nim strácali silu, a silu dávate im, aby (nad démonmi) zvítazili. Áno, nezabíjate10 – Život všetkých životov! – nikoho z tých, ktorí Vám dôverujú, a z tých, ktorí Vás chcú (mať) za priateľa, nýbrž udržujete ich telesný život lepším zdravím a dávate život (tak aj ich) duši.
Nechápem, prečo sa boja tí, ktorí sa boja s vnútornou modlitbou začať, ani neviem, z čoho to majú strach.
Boha sa páči odvaha
Priateľstvo je tak veľká hodnota, že sa môžeme cítiť nehodní takého daru. Zvlášť keď náš priateľ je výnimočný a nás rôzne príhody opakovane usvedčujú z nespoľahlivosti. Takto to Terézia zakusila vo svojom priateľstve s Bohom (19,10):
K tomu, aby človek videl veľké prejavy Božieho milosrdenstva, stačí už to, že (Boh) nie jednou, ale mnohokrát odpustil toľké nevdaky. Svätému Petrovi raz, a mne mnohokrát. Takže mňa démon právom pokúšal, aby som si nedelala nároky na tak blízke priateľstvo s tým, ktorému som prejavovala tak zjavné nepriateľstvo.
Aké veľké (bolo) moje slepé! Kde som si myslela, môj Pane, že nájdem liek, nie iný než vo Vás? Aká to pošetilosť, utekať pred svetlom, len aby som stále znovu klopýtala! Akúto prehnanú pokoru vymýšľal vo mne démon: oddeliť ma od opory stĺpu a od hole, ktorá ma mala podopierať, aby som tak veľmi neupadala! (Ešte) teraz sa musím pokrižovať,11 lebo sa mi nezdá, že by som prošla (iným) tak nebezpečným nebezpečím, ako je tento výmysl, ktorému ma démon učil pod zdáním pokory.
Vkladal mi do mysli, že keď som tak ubohá a obdržala toľko milostí, ako by som sa mohla priblížiť k (vnútorné) modlitbe! Že mi stačí recitovať povinné modlitby ako všetky (ostatné sestry); že – veď ani to som nerobila dobre – ako by som (tedy) mohla chcieť robiť viac; že je to z mojej strany nedostatok úcty a znevažovanie Božích milostí.
Bolo dobré o tom premýšľať a chápať to, ale uvádzať to do praxe bolo velikánskym zlom. Buďte požehnaný, Pane, že ste ma z toho toľko uzdravil!
