Teológovia toho napísali mnoho o Vtelení ako ústrednom momente nášho vykúpenia a vrcholnom okamihu v dramate dejín spásy. Málokedy sa ale zamýšľame nad základným zmyslom tejto nauky, že totiž aj Boh pozná pocit zimy, únavy, hladu a bolesti, pretože aj On prijal telo.
Kristus musel poznať, čo je to vstávať stuhnutý a rozbolavovaný do kalného, pošmourného rána, musela ho bolieť hlava i zuby, chrbát i kosti, musel prežívať okamihy úzkosti, nervozity a iných obtiaží. Sám poznal – počnúc temnotou materského lona a končiac temnotou hrobu, cez detstvo a mužný vek až do poslednej dlhej agónie umierania – čo to znamená žiť v onej hrstke hlíny, cítiť chladivý dotyk materskej dlaně na rozpálenom čele, ochutnať soľ potu a slz, počuť hudbu a vtáčí spev, ale i najhrubšie urážky, klopýtať a padať, byť posiaty podliatinami, zhmožděninami a ranami. Nakoniec prosil, rovnako ako často my sami, aby bol ušetrený ďalších skúšok a útrap.
Poznal Boh napriek tomu všetkému, že telo človeka je dobré, ako povedal v prvých dňoch stvorenia? Myslím, že áno. A v tomto tele tiež dosiahol naše vykúpenie.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mne vedie, 9. kapitola)
